Hej, čosi sa u mňa zmenilo. Nie je v tom chlap, takže tento blog nebude o chlapoch, i keď mi určite záleží na niekoľkých z nich.
Proste odkedy som sa dobrovoľne- nasilu začala zaujímať o divadlo (čisto z novinárskeho úmyslu, aby som mu lepšie porozumela a teda vedela o ňom písať), tak ma to Divadlo nechce pustiť zo svojich pazúrov.
Okej, však som si od začiatku ani nesťažovala, bola som v prostredí ľudí, ktorí menia niektoré sny na aspoň hranú divadelnú skutočnosť a teda pole ich pôsobnosti je naozaj veľmi široké. Najprv ma vtiahla do seba divadelná kritika, neskôr som s ňou chcela aj prestať, predsa len to ide do peňaženky, keď nebývam v Nitre a nemám tým pádom ani tie študentské zľavy, kt. mali estetici v rámci svojho seminára. Tak som to logicky chcela nechať tak, že bola to fajn skúsenosť, možno v budúcnosti využijem. Vlastne doteraz to využívam, keď momentálne píšem a dosť mi to prekáža, pretože vždy ma doslova napádajú všetky tie protiotázky, ktoré by som si položila, keby som to konkrétne dielo hodnotila.
Tým sa dostávam aj k pointe a teda: akonáhle som nechávala divadelnú kritiku kritikou, tak sa objavil niekto, kto sa ma spýtal, či nechcem s ním spolupracovať pri tvorbe jedného divadla. Už som sa tomu smiala, že asi nebudem mať pokojný život. Ale išla som. Neviem prečo, proste som išla a neriešila. A tuším som tomu príliš ani nedávala.
Týmto som si vyplnila môj konkrétne celý voľný čas. Divadlo mi občas príde ako droga, ktorá vám síce prinesie šťastie, ale potom chcete ten pocit cítiť stále, nejde o to, že je niekto obdivovaný, jednoducho je z toho skvelý pocit, že sme niekomu spravili radosť
A zmena tohto „detailu“ podnietila ostatné skutočnosti, ako napr.: som viac nervózna, mrlle ma omínajú keď sedím doma a nie som vonku v spoločnosti, keď nečinne sedím a som duchom mimo, chodím viacej von, keď ma volajú a podobne. A dosť ma vytáča spolužiačka. A aj to je obrovská irónia. Prednedávnom sa ma jedna kompletne skvelá kámoška spýtala , že prečo ja ešte nechytám z tej našej triedy ponorku. Odpovedala som jej, že nie, že mám na háku. A čo teraz? Vytáča ma jedna spolužačka. Neznášam jej rýchle konštatovania, kt. akoby chcela nabulikať každému. A kto nie je jej názoru, tak ho zvozí. Ale najlepšie je, keď je ticho. Vtedy je svätá.
Teda som dosť zaneprázdená. Páči sa mi to. Nemám čas rozmýšľať nad domýšľaním. A ešte keď sa do toho aj darí, tak to dosť motivuje )
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
purenarcissism
4. 3.marca 2012 13:17
ktorá spolužiačka?
Napíš svoj komentár