Teda to klišé: "Postoj chvíľa, si krásna" sa nachádza u mňa v reálnej podobe.
Raz mi niekto povedal, že viem oceniť ľudí - to som bola vtedy asi ešte mierne naivná, keď som si myslela, že v každom tkvie aspoň kúsok dobra, len ho treba nájsť... a možno som bola len príliš optimistická. Chcela som veriť, že raz to bude dobré, akoby mávnutím prútika sa všetko zmení. K lepšiemu.
Tešila som sa na konce, pretože som očakávala ďalšie začiatky, ktoré sú zakaždým iné a zvláštne a vlastne celý počiatočný pohľad na ne je taký čierno-biely (buď sa páči, alebo nie).. horšie bolo, keď som prišla na gympel - celá happy z toho, čo zažijem a vôbec tie úvodné očakávania.... keď som po pár mesiacoch dostala depresiu...
Nepramenila zo sklamania, ale z toho, že akokoľvek by som sa snažila, aj tak by som neuspela. Jednoducho, človek je tvor spoločenský a keď niekto potrebuje trochu toho pocitu akéhosi "domova" a keď ho nedostane, tak je stratený a nevie, "kam si má sadnúť"
Viem, že som iná... horšie je, že to neviem zmeniť. Azda by som možno vedela, keby som mala pevné zázemie... možno ho postupom času nájdem... a možno nie a zase budem len tápať a pôjdem nikam, lebo "ísť niekam" je strašná nuda.
Raz na angline sa nás úúúča pýtala niečo v tom zmysle, čo by sme chceli v budúcnosti robiť, alebo čo, ale nemalo to taký ten podtón typu: "Čím chceš byt?"
A proste, napadla mi táto odpoveď: "...make something good for people..."
Nie som nejaký narcis, ale keď som sa občas zamyslela, nad tým šplechom, tak... doteraz neviem nájsť nejakú jeho praktickú interpretáciu a už vôbec nie v súvislosti s mojím aktuálnym postavením.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár