„Nasťa, vstávaj. Už je dosť hodín a ty si stále váľaš šunky.“ mama do mňa chvíľu štuchala a potom odtiahla závesy. Blé slnko. Svietilo mi rovno do rozospatých očí. Mama odišla zobudiť sestru a ja som sa pomaly teperila z postele. Hrubé vínovočervené závesy som naspäť zatiahla.
Po rannom rituáli, teda po raňajkách a hygiene, som sa vybrala na výtvarnú. Alebo teda lepšie povedané šla som za Natalijou. Boli sme kamarátky už naozaj dlho. Keď sme sa sem presťahovali bola jediná ktorú som poznala. Jediná ktorá mi rozumela a chápala. Lepšie som sa zahuhlala do čierneho kabáta a pokračovala ďalej.
Stojím pred nejakým obchodom a prezerám si voľnú čiernu blúzku. Nepohnevala by som nikoho keby som trošku meškala na hodinu a vyskúšala si ju. Za chrbtom som začula klopkanie Natalijiných topánočiek. Otočila som a zvítala s prirodzene ryšavým, štíhlym a neskutočne vysokým dievčaťom. Zadívala som sa jej do pehavej okrúhlej tváre a iskrivých až príliš živých očí. Vedela som, že návrh o chvíľkovom meškaní bude prijatý s vervou.
„Vidíš tu blúzku?“ ukázala som na odev naškrobene prichystaný na figuríne.
„Je krásna. Chceš ju?“ usmiala sa na mňa.
„Samozrejme. Poď!“ vleteli sme do obchodu. Vypýtala som si blúzku a šla do kabínky. Zo sukne od pása som si vykasala čierne obtiahnuté tričko s dlhým rukávom. Keď som sa dnes kompletne do čierneho obliekala modlila som sa aby ma žiaden idiot neoblial či nepofŕkal.
Blúzka bola na mne... teda na mojom dekolte... povedzme trocha malá. Nehovorím, že mám prsia veľkosti dyne ale tak... Prezliekla som sa, vyšla z kabínky a blúzku som vrátila predavačke.
„Tak čo? Neberieš ju?“ Natalija veselo cupkala popri mne.
„Nie, bola som na ňu príliš sexy.“ Našpúlila som pusu pohodila hustými čiernymi vlasmi a... rozosmiala sa.
S dobrou náladou sme došli až na hodinu. Posadali si a vybalili. Učiteľka sa neobťažovala dostaviť. Pokračovala som v rozrobenej práci. Až kým sa ku mne neposkladal chlapec ako hora. Nepoznala som ho. Neoplatí sa ním zahadzovať. V poslednom čase sme tu mali zdutých prišelcov ktorý prišli a rovnako rýchlo odišli. Tento mal potrebu konverzovať.
„Ahoj.“ prehrabol si tmavohnedé skoro čierne vlasy.
„Čauko.“ odvetila som a ďalej kreslila.
„Som Michal. Teší ma.“ Tentoraz som položila ceruzu a zadívala sa naňho. Toto vyzerá na dlhšie a popravde absolútne ma nezaujímalo ako sa volá. Aj tak sa tu dlho neohreje. Aspoň je pekný. Tak v podstate pekný, mal v sebe svoje čaro. Kebyže ho nemá bol by to jeden z ďalších priemerných chlapcov s tupým výrazom a nohavicami a Lá obtiahnuté gule.
„Ja som Alžbeta. Podomácky Nasťa ak chceš. A aj mňa... ehm... teší.“ Otrávene som sa usmiala. Radšej ceruzku a papier ako zbytočné vyprávanie sa.
„Hmm.. Takže ty nebudeš odtiaľ však?“ zatváril sa prekvapene no to pominulo hneď po dokončení vety. Z tohto chlápka herec nebude.
„Som z Ruska. A Michal. Vieš dnes mám toho veľa na dokončovanie a nemám teda čas na ďalšie rozvíjanie tejto konverzácie. Takže sa vrátim k svojej prácičke.“ usmial sa a modré oči upriamil niekde poza mňa. Otočila som sa. Za mnou sedela Natalija, nič nezvyčajné. Ale ten ksicht ktorý nahodila. Akože „kravka... ja by som z neho tu na mieste dušu vyšukala a ty ho pošleš do prdele“ následné mierne zdvihnutie kútikov však bolo niečo ako „aj keď... Myslím si že na t byť v nej by sa nesťažoval.“
Okej koniec debaty medzi mnou a v skutočnosti absolútne nečitateľného Natalijinho výrazu. Dala som si do uší sluchádka zapla Eluveitie a robila to čo mi ide. Kreslila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár