Tak..sadol som si..ako včera večer, predvčerom večer a vlastne už celý týždeň, čo bývam v tomto napoly zrútenom tehlovom baráku na okraji priemyselnej časti mesta a po nociach sa nabúravam do systémov významných firiem.Ešte mi zostávalo heknúť sa do databázy stavebnej firmy Enrike and brothers a mal by som hotový celý plán..a...
Grrr!!...čo je to za hluk??Zase sa škriepia.Hlasy nesúce sa cez podlahu zo spodu boli také neznesiteľné, že som si za nič na svete nevedel spomenúť, aké je moje prístupové heslo do operaćného programu.
Poviete si, ako môže človek niekoľko nocí sediaci za počítačom zabudnúť heslo?Môže a to jednoducho.Neustále ho totiž mením.Že prečo??No to by ste najprv museli vedieť, prečo som v tomto meste a čo chcem spraviť.Ha!!Ale ja si nemôžem dovoliť únik informácii, takže...Nemôžem riskovať, preto mením heslo a preto vám nepoviem...vlastne ja by som vám nemal hovoriť vôbec nič.Čo už, aj na vás príde rad, keď tu s týmto skončím..
No dnes je teda ten hurhaj z bytu podo mnou statočný.Keby som aspoň nepočul, o čom sa zase hádajú.Nič to.Keď ich už počujem, tak si teda aj pozriem čo robia.Prepol som obraz na kameru číslo tri a na obrazovke sa objavila scenéria bytu podo mnou.
Manželia Steelovci.Nemali ani poňatia, že sa na nich práve pozerá oko človeka, ktorý mal onedlho výsledkom svojej špinavej práce zmeniť chod ekonomiky celého vaľkomesta, v ktorom žili.Nezhody medzi nimi prepukli každý večer do neuveriteľnej vojny, takže si nevšímali dobre ukrytú minikameru v hornom rohu ich obývačky.-Zase si bol v bare.Doma nič nepomôžeš ale s kamarátmi sa flákaš.-
-Nevrieskaj na mňa lebo.- -Lebo čo??Zbiješ ma ako minule?Ha?No to chcem vidieť.-Tak to boli posledné slová pani Steelovej v ten večer.Jej krv totiž pokropila steny novovymaľovanej izby, aby ešte v ten večer bol len jediný svedok vraždy.
Neuveriteľné, on ju naozaj zabil.Pozeral som sa s nemím úžasom na obrazovku svojho počítača, ako pán Steel ubíja svoju manželku kladivom a rozmýšlal, že či moja práca s pohľadu iných ľudí vyzerá rovnako.Ty koki.Kam ide?Cez okraj obrazovky (pretože kamera sa už nevedela viac natočiť) bolo vidieť, ako pán Steel telo svojej nebohej ženy ťahá do kúpelne.Fú..tak toto je sila.Vedel som že to raz takto skončí, ale vždy som typoval sôr na ňu.No nič.Pustil som sa znova do roboty s mierne ľahkovážnym pocitom, že už konečne bude v tejto bytovke pokoj, keď ma však napadla ďalšia vec a vrazila sa mi ako šíp rovno do hlavy.Premkol ma strach.
Fízly.Čo ak on alebo niekto zavolá fízlov.Ach do riti.Začal som panikáriť.Mám zdrhnúť a všetko tu nachať alebo??Vtedy som dostal nápad.Začal som behať po byte ako zmyslov zbavený a házať všetko ostré a strelné do veľkého horolezeckého ruksaku.Katana.Beretta.Odstrelovačka.Všetko som to, ani neviem ako, vpratal dnu a prehodil cez plece.Vybehol som z bytu, poskákal po dvoch schodoch dole až pri vchodové dvere.Otvoril som ich a čo nevidím.Sneží.No úžasné.Toto mi ešte chýbalo.Snehové vločky veľké ako desaťkorunáky sa valili z neba a pokryli celú ulicu.Viac z tejto ,,nádhery´´ som si však už nevšimol, pretože som okamžite otvoril kontajnér stojaci pod orechom, ktorý rástol pri bytovke, a šmaril doň plecniak až po vrch.Zatlačil som ho a zavrel.Smetiari chodia až vo štvrtok.Času dosť.Hňeď na to som vybehol do bytu a zahľadel sa na monitor.Ešte je v kúpelni.Dobre!Prudko, no potichu som zdupkal o jedno poschodie nižšie.Stál som pred dverami do toho tragického sveta a lovil vo vačku zväzok kľúčov.Že načo??Noo..chcel som si otvoriť predsa..Ano mal som kľúč od všetkých bytov v dome.Ako??No som predsa šikovný a nič nenechávam na náhodu.Konečne, mám ich, vytiahol som z vrecka kôpku kľúćov a začal šmátrť po tom správnom.Tu je.Vložil som ho do dierky, no vtom..Pán Ruseo, oslovil ma ženský hlas zo zadu a ja som sa prudko otočil.Bola to Hedviga, stará, 70 ročná senilná babaka, žijúca sama v byte oproti.-Dobrý večer pani...- -Čo tu robíte pán Ruseo?-nenechala ma dopovedať.-Jaa..vlastne...Manželia Steelovci odyšli na dovolenku a požiadali ma, aby som im polieval kvety-zaklamal som v nádeji, že starká uverí.-Chodte si ľahnúť pani Rosenmajerová..Všetko je vporiadku.-Hedviga sa nevôľky otočila, lebo vedela že aj tak namá šancu oponovať a zabuchla za sebou dvere.Uf...Otvoril som dvere do zámku vrahov a potichu ich za sebou zavrel.Po špičkách som sa šúchal popri stene až na koniec predsiene a z poza rohu som nakukol.Telo ležalo v kúpelni na dlážke a vrah sedel vo vani.Ruky mu viseli von a tiekla z nich krv.Najlepšie čo si mohol spraviť ty debil..pomyslel som si a prebehol som po špičkách do obývačky, a tak aby ma nevidel som si prisunul stoličku do rohu izby.Vstal som si na ňu a odšróboval som kameru.Nebolo to ľahké, no podarilo sa.Zliezol som a zasunul stoličku na miesto, keď som započul z vonku sirénu, až sa okno zachvelo.Po chrbte mi prebehol studený mráz.Už nebol čas na opatrnosť.Vyletel som z bytu, zabuchol dvere a vyskákal, tento raz po troch schodoch, na vrchné poschodie, kde som býval.Ani neviem prečo, ale prvé čo som spravil bolo, že som si sadol na posteľ, ktorá bola mimochodom jediným útulným miestom v byte a zhlboka som dýchal.Srdce mi bilo ako nikdy a ruky sa mi klepali tak, že som si ani neuvedomil kameru, ktorú som stále silno zvieral.Keď som sa ukludnil podišiel som k oknu a zbadal ten desivý obraz.Ten nevinný jemný sneh, ako dopadá na kapotu policajného vozu.Červená-modrá..červená-modrá..sa odrážala v napadanom snehu pod svietiacou lampou a popri svetle už takmer zapadnutého slnka vytvárala nádherú scenériu.Paradoxxne nádhernú. ...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
philips
28. 10.októbra 2006 16:57
hitman codename47
4
aj mna oslovil hitman,niesi sam... len skoda ze blood money mi dako nejde...
ale inak fajne, trocha prekvapujuce,ze si skocil z fantastickeho sveta spet do toho nasho,ale teraz cakam na pokracovanie obidvoch serii.
ale inak fajne, trocha prekvapujuce,ze si skocil z fantastickeho sveta spet do toho nasho,ale teraz cakam na pokracovanie obidvoch serii.
6
Mas talent, ja mam probehy len to neviem napisat aby sa to dalo aj citat..
bolo to super
bolo to super
Napíš svoj komentár