Neverim, vietor ma uniesol, zaviedol na miesta ktora nepoznam. Nechcem vidiet to dobre okolo seba,ak nejake existuje, pretoze kazda kvapka ktora padne na prehnitu zem po ktorej kracam, spolu s dalsimi sa meni na bahno. Uz som cely spinavy, nemozem zmit tu spinu a smrad, ktory v sebe nosim. Uz ho ani nevnimam. Ranna rosa je kyselina, letny dazd je hnilobou nasiaknuty. Vidim len to co nikto nechce vidiet, citim len to co nikto nechcel nikdy citit. Menim sa na monstrum, kazdou minutom mi praska pokozka viac.Otvaraju sa stare rany, ktore pekelne palia na hnilom dazdi. V parku som videl vevericku, hryzla si vlastne telo. Pozrela sa namna, bola diva. Zbadala to svinstvo co sa navonok skryva, odhryzla si vlastny chvost.
Kam az zajdu hranice milneho poznavania sameho seba? milneho poznavania inych tvorov na tejto zanedbanej planete?
Laska uz sposobila dost skod, spravila z ludi monstra, spravila zo sebavedomych batolata ktore si seru do vlasnych plienok. Ty co sa pozeras, zastav to peklo, vnukni tvorom presvedcenie ze z nej sa zit neda.
Potreba chapania zo strany druhych je iba dalsou milnou predstavou ktora je aj tak marniva. Ten co nevidi tu spinu v sebe nemoze predsa chciet aby ju cistili ti druhi?
Hej ty, prestan pisat a zacni sa konecne pripravovat nato, ze iba ty sam v sebe mozes zacat menit vsetko od zakladov, iba ty si mozes ukazat co si vo vlastnom zivote spackal. zabudni na rozpravky o dobrych vilach a pokladoch v dusi, prestan sa hrat a zacni sa cistit, prosim ta aj zvnutra...
PK
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár