Spoznali sme sa takto pred rokom. Zapacila sa mi od prvej chvile. A o par mesiacov na tom sme uz spolu chodili. Asi najkrajsie obdobie v mojom zivote. Vsetko bolo super len sa to dosralo. Skoncili sme to ani nie po 3 mesiacoch krasy, srandy a pocitu, ktory neviem opisat slovami. Ale chyba bola na mojej strane. Po konci, ktory som tak super dosiahol, sme sa isli posledny krat stretnut, ale len ako priatelia. Na koniec nasho stretnutia nastala rozlucka. Ani sme sa neobjali, iba pozreali do oci a potom sme sli kazdy vlastnou cestou. Sice ja som este naciahol ruku za nou, ale uz bolo neskoro.
Cas letel a ani nepresiel tyzden a uz chodilia s inim. Vobec ma to nevytacalo aspon som si to nahovaral, ale stale som sa pytal preco si tak rychlo niekoho nasla. Uplne ma to sralo. Moje nocne dumanie nad tym a milion otazok v hlave nic nevyriesili.
Preslo par tyzdnov a ani som o nu nezakopol. V skole sme sa len pozdravili a usmiali a to bolo vsetko. A tak mi to aj vyhovovalo lebo som sa bal, ze sa zase zalubim a to sa aj stalo potom co som sa dopocul, ako sa rozisla.
Neviem ci som to robil podvedome, ale zacal som ju vyhladavt. Pisali sme si, v skole sme sa normalne bavili a stalo sa, ze sme spolu aj von zabludili. Nic sa neudialo pri tychto kontaktoch. Mozno dakedy sa spomenula tema, ake to bolo super, a ze nam spomienky za tie 3 mesiace nik nevezme, lenze nikam inam sa to nedopracovalo.
Strasne som nenavidel ked v skole flirtovala s chalanmi aj ked viem, ze to nebolo vazne, ale strasne mi to vadilo a aj na triednom stretku ked sedela na kolenach spoluziakov tak by som mal chut ich tam doradu vystrielat, ale co sa dalo robit uz som ju nemal.
Uprostred leta sme sa stretli a konecne som sa odhodlal jej vsetko povedat no kym som zacal, rozprsalo sa a museli sme ist domov. Stihol som len mam ta rad, a ze je mi luto za nasim vztahom. Ona mi povedala, ako ma ma rada a rozmyslala nad tym, ze by sme sa dali znovu dokopy, ale bolo by to cudne. Potom len pre nu dosla mama a usmiala sa na mna takym charizmatickym usmevom, aky som v zvote nevidel. A ja som tam na dazdi stal a pytal sa preco musi prsat prave vtedy ked jej chcem vsetko povedat? Ako za trest.
Jedine co som si uvedomil kvoli dazdu je to, ze asi jej nechcem vyznat city tak skoro lebo si vychutnavam ten pocit nevedomosti na com som. A vseliakymi naznakmy sa snazim dopatrat k odpovedi lubima este alebo myslim na nu skoro cely rok zbytocne?

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
ofecka  23. 9. 2008 21:02
dementak moj..nikdy nezabudnem..
Napíš svoj komentár