Vždy si mi hovoril že už len pre lásku sa oplatí žiť. Tak čo sa v tebe zlomilo???
Pamätám si tie okamihy, keď sme len tak spolu sedeli a pozerali si do očí. Držali za ruky. Ani sme nemuseli nič hovoriť. A teraz mi už ostali len spomienky. Tak povedz načo to bolo všetko dobré??? Tvoje slová a dotyky boli také skutočné. Ako keď si sa mi prvý krát pozrel do očí. Objal si ma. Vtedy si mi povedal že ma už nikdy nepustíš, nikomu ma nedáš. Stretávali sme sa tak často, ako to len šlo a vždy sme si mali čo povedať. Nemali sme pred sebou tajnosti. Tie aj tak len Kazia vzťahy. Ale ty si jedno mal. A nepovedal si mi o tom. Možno by som ti nejako pomohla, našli by sme riešenie. Ale prišla som na to neskoro. A riešila to zle. Zahodila to všetko čo bolo také krásne. A kvôli čomu???
Vedela som o tom, že si režeš ruky. Ale sľúbil si že s tým prestaneš. Azda som mala na teba teba dávať väčší pozor??? Snáď by to pomohlo. A tak sme sa pohádali. A povedala som tie slová...že už to nemá význam. A ty si sa otočil a odišiel.
Doma som o všetkom rozmýšľala a veľmi plakala. Nedalo mi to. Išla som na naše miesto. Tam, kde sme sa stále stretávali. Už bola tma a mne zima. Prišla som do parku a už z diaľky som videla našu lavičku prázdnu. Pristúpila som k nej. A vtedy som to uvidela...Boli na nej vyryté slová. "Moja maličká, ale ja ťa stále milujem a nikdy nebudem žiadnu inú." Boli tam ešte vyryté naše iniciálky. Veľmi som plakala. Vtedy som si všimla postavu ležiacu na zemi pri strome len kúsok od lavičky. Nevidela som tvár ale hneď som spoznala siluetu. Bol to... vykríkla som, ale nebol to výkrik hrôzy ale zúfalstva. Ten zvuk sa mi vydral z krku nečakane. Bol to on...ležal tam na zemi. Prišla som bližšie k nemu a padla na kolená. Chytila som ho za ruky a cítila som v nich chlad. Až potom som si uvedomila že v nich drží žiletku. Podrezal si žily. Nedýchal. Už som nepočula tlkot jeho srdca, necítila jeho teplo, ani dych keď som sa naklonila k jeho tvári. Chcela som spraviť to isté, ale neverila som že on už skutočne nieje. Akoby som stále čakala, kým sa prebudí a dá mi sladký bozk.
Teraz mi po ňom zostal už len ten plyšový medvedík. Sedím na posteli a stískam v rukách tú poslednú pamiatku naňho. Je premočený od sĺz. Všetko akoby potemnelo.
V tej chvíli som bola rozhodnutá, že chcem ísť za ním.
Bola noc. Som v parku a pozerám na slová vyryté to tvrdého dreva. Sedím na tej lavičke a v rukách držím žiletku... Posledný nádych, výdych...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mrnesmely
23. 3.marca 2010 11:19
yep, prečo byť šťastný keď sa môžeš zabiť nie?
Napíš svoj komentár