Na zdanlivo prázdnom liste sa skvel obrázok magnetického, žiariaceho bodu. Pulzujúceho, živého, lákajúceho. Priťahovala pohľad, vytvárala atmosferické nutkanie preniknúť k nej, do jej podstaty. Dievčina sa nechcela od nej odtrhnúť. Zahryzla si do pery. Kvapôčky krvavého moku vytryskli, zmiešali sa v letku s priehľadným súcnom, obklopujúcim svet, a pomaly sa rozplynuli vo vesmíre.
Dievča neochotne zmývalo posledné kusy tkaniny, nasiaknuté v pokožke. Zvyšky jedu, zažratého v nej. Pomalinky, kúsok po kúsku zošúpavala nános špiny. Prúžky slov a myšlienok sa vlnili v jase teplých lúčov jablkového koláča, odliepali sa z jej tela, plazili preč... Hoci nechceli, hoci boleli, držali sa, trýznili jej dušu malými pazúrmi, pricviknutými v srdci.
Kto sa rád vzdá spomienok?
Čas pokročil. Vo vzduchu sa odrážal matný lesk myšlienok. Kreslili špirály, vylievali sa z korýt riek, na zemi, mimo zeme, tiahli sa po podlahe, ako úponky mladých lian, križovali sa, tienili. Zástupy slov, túžob, prianí, snov, ako aj milých banalít, oblečených v čipkovanom šate, všetky tancovali v kŕči svoj posledný tanec.
Otvorená kniha sa chvela očakávaním. Prahla po potrave, ktorú mala teraz už celkom blízko, na dosah dlane. Myšlienky, omámené, polozničené dievčinou a jej pečaťou emócií, inštinktívne kráčali do náruče svojej novej... matky alebo rakvy?
Ozvalo sa hlasité buchnutie. Kniha spokojne zaklapla, naplnená novými ľuďmi, novými zážitkami, novými skutočnosťami. Už ich má. Navždy. Ostanú v nej. Trávenie na veky a ešte dlhšie. Mňam. Mňaaaaaam. Ugh.
.....
Nie ľudia vlastnia knihu. To knihy – vlastnia ľudí. Ony jediné pretrvajú. Ale čo my?
Zmení sa po prečítaní tebou tento príbeh?
Alebo sa zmeníš ty?
Vniesol si doň samého seba... zmenil si príbeh.
O pár mesiacov, zmení príbeh zas niekto iný. A stopa ostáva.
Ladies and gentlemen, that’s called life.
.................
A čo naše dievča? Intoxikácia slovami, trvajúca mesiace, je preč. Žezlo je odovzdané inej. Úbohá nasledovníčka. Ona si však vyvolila tento osud. Nemala túžiť po láske. Všakže.
Zazvonil zvonec, a rozprávky je koniec.
Ale to, čo je tu dôležité, ste si ešte neprečítali.
Je voľná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lulinka1230
3. 7.júla 2010 10:57
Dása článok ale musím povedať super zaujímavy
Napíš svoj komentár