Pripomínam si to v deň farby jesene ako je tento. Ľudia chodia v dlhých pletených svetríkoch, pruhovanej farby, nasiaknutých všelijakými vôňami. Pamätám si tú tvoju, mami...Keď ešte mala sladkastú vôňu jednoduchých kvetov a mäkkosť bavlniek. Tak veľmi som sa ti do neho chcela schúliť, mami..keby si len vedela ako. Dýchala by som ťa a so zavretými očami by som sa tvárila, že spím. Chcela by som to zažiť. Alebo aspoň keby si mi večer sadla na kraj postele a rozprávala. Tak dávno si mi nič miesto kričania nepovedala. Hneď by sa mi viac darilo, v škole, doma, všetko by bolo ako chceš.
Hanbím sa ti to povedať mami...
Závidím ľuďom, čo vedia vyliať svoje city. Rozplakala by som sa ti v náručí, no nedôverujem ti! Mami nemôžu rásť, dospieť ani zmeniť sa, nieto ešte vychladnúť.
Niekedy keď nie si doma pričuchávam k tvojmu vankúšu, mami. Cítim tam vôňu vlasov, ktoré sa nado mnou sklonili keď som spadla z korčúľ po prvý krát. Páči sa mi keď nie si vážna a ukazuje sa v tebe dobrodruh, ktorým si bola ako dieťa. Sme si tak podobné, len ty ma už nechceš....
Keby si vedela ako veľmi chcem odísť preč od teba, ako veľmi sa mi chce plakať, no držím to v sebe, keby si vedela ako by som ti chcela všetko povedať a počúvať tvoje rady.
Je mi ľúto, keď si myslíš, že o tvoju lásku nestojím..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
10. 5.mája 2010 18:37
kurnik, to bolo smutné. Aj takéto Dni matiek sú.
Napíš svoj komentár