Nevadí,vždy to tak bolo a vždy to tak bude.prečo sa s tým vôbec zaoberať.Sedela som na lavičke,blízko cintorína.Samota???Nie,kdeže,len pokoj a nič.A vtom sa mi niečo šuchlo po zápestí,myslím,že to bolo sklo,alebo aspon niečo ostré.POzrela som sa na ranu,videla som ako mi z nej pomaly vyteka pramienok krvi.
Zrazu som cítila,nádherný pocit,pocit uoľnenia,slobody,akoby všetko v tej chvíli už nebolo šedé,znova som sa ocitla v tej nádhernej krajeni plnej krásy.No po chvíli ten pocit už začal upadať,nič,zase to miesto.
Zodvihla som ten ostrý predmet a skúsila sa reznúť,však sa mi možno podari vrátiť sa späť.
Ano,podarilo sa som späť,a cítim sa ešte lepšie než predtým.Vtej chvíli som zistila,že po každom reznutí sa cítim lepšie,a všetko zo mňa opadne.
Zapálila som si cigaretu,a myslela na všetko čo mi v tej chvíli napadlo.Dym sa okolo mňa len tak omotával,a vôbec mi nevadilo, že začalo pršať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
hmmm preco vidiet v smrti volnost ked tu ju mas tiez a nie si nijako obmedzena aj ked si povies ze svet nezmenis
toť vše