Vysychá živá hmota,
Kde život telom chodieval,
Už sa iba motá.
Ničí ju nedôvera,
Bojí sa veriť citom,
Spontánnosť pomaly umiera,
Je obáv bytom.
Oči majú ulice,
Pomaly a potichu prenasledujú kroky,
Na chrbte cíti pohľadov tisíce,
Sú to pochybné muky.
Strácha sa tmy,
Sklopenia svojich viečok,
Cíti kroky ,podlosť a spomienky,
Ktoré vytvorili dnešok.
Z dní skončených obrazy,
Tie ju veľmi zmenili,
Každý deň na ich prekážku narazí,
Pomaly ju zničili.
Bojí sa samoty,neistoty a tmy,
Bojí sa svetla, ľudí, falše,
Strašné sú i pokojné dni,
Minulosti so súčasnom sobáše.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár