Pozrela sa mu do očí a aj ona sa pokúsila usmiať. Vzápätí sa ale zamračila a smutne zašepkala:
"Bude mi smutno."
"Veď aj mne. Ale čoskoro sa opäť vidíme."
"Sľubuješ?"
"Sľubujem. A ty už neplač. Lebo rozplačeš aj mňa. A kto to kedy videl revať takého starého chlapa?"
"Nie si ešte starý," povedala s u nej nevídanou vážnosťou a zadívala sa mu do očí.
Hlasno si povzdychol a unavenými očami na ňu žmurkol. Znovu sa sťažka sa nadýchol akoby chcel niečo povedať, no napokon nepovedal nič.
"Mala by si už ísť. Zas nebudeš stíhať."
"Idem. Idem. Tak... Drž sa. Prídem hneď ako budem môcť, sľubujem."
"Ja viem."
"Mám ťa rada," povedala v duchu. Nahlas to nedokázala. Nikdy, ani teraz. Možno... nabudúce. Tentokrát vzdychla ona, naklonila sa nad nemocničnú posteľ a pobozkala ho na vpadnuté líce.
"Ale no tak, snáď nebudeme plakať. Veď čoskoro sa opäť vidíme," zneli jej v hlave slová, keď sa dívala, ako drevená truhla klesá hlbšie a hlbšie do čiernej zeme.
"Mám ťa rada, " zašepkala.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
nessiee
29. 1.januára 2013 01:01
na konci mi vyšla slza.
2
poznám to... poznám... človek je odhodlaný povedať to, až keď je príliš neskoro. prečo je pre toľkých silných ľudí také ťažké vyjadriť city nahlas? :/
Napíš svoj komentár