Dlhými nechtami jemne bubnovala po volante. Bola nervózna. Nebolo hádam ani jedného dňa za uplynulé dva týždne, kedy by si nepovedala, že sem nakoniec nepôjde. No pohľad na značkové šaty, za ktoré vyhodila takmer celú mesačnú výplatu ju presvedčil, že tam ísť jednoducho musí. Že až toto bude konečne tou bodkou za tou prvou, tragikomickou kapitolou jej života. Že toto bude jej satisfakcia.
A napriek tomu, že sa tohto stretnutia bála, zvláštnym spôsobom sa naňho tešila. Cítila sa ako hlavná hrdinka nejakého filmu. Amerického. To typické klišé, kedy sa školská outsiderka vracia po x rokoch medzi svojich spolužiakov zo strednej a ukáže im, ako sa zmenila. Aká je teraz obľúbená, úspešná a krásna. Nikdy by neverila, že sa niečoho takého dožije v reálnom živote. A naozaj. Už len niekoľko minút a kilometrov ju delí od stretnutia sa s bývalými spolužiakmi po desiatich rokoch.
Nevidela ich už maturity. A ani nemala potrebu ich vidieť. V škole nikdy nepatrila k tým triednym hviezdam. Skôr naopak. Nenápadné tiché plavovlasé dievča, ktoré vždy sedávalo v druhej lavici, a s ktorým sa tie triedne hviezdy rozprávali len vtedy, keď si pred hodinou chceli opísať úlohu. Párkrát s nimi bola aj von, no vždy sa tam cítila hlúpo. Jednak bola hanblivá a nevedela, o čom by sa s nimi mohla rozprávať, a takisto, spíjať sa každý piatok pod obraz boží ju tiež nebavilo. Nevidela v tom zmysel. A takto nejako nijako zbehli štyri roky.
Na vysokej to už bolo o niečo lepšie. Našla si niekoľko dobrých kamarátok a celkom si užívala vysokoškolský život. Už nebola tým ustráchaným dievčatkom a šedou myškou. Aspoň sa to teda nesnažila dávať najavo. Po skončení školy si našla prácu vo firme s celkom zvučným menom, síce len ako sekretárka, no nesťažovala si. Bavilo ju to a aj plat bol celkom obstojný. S priateľom si zariaďovali spoločný byt a ona si začínala zvykať na nový život. A vtedy dostala ten list. Pozvánku na stretnutie po desiatich rokoch.
Spočiatku ani neuvažovala nad tým, že by tam šla. Načo aj? Nezaujímala ich vtedy, nebude ich zaujímať ani teraz. Asi po týždni jej to však začalo vŕtať v hlave. Ani sama nevie prečo, no zrazu zavolala organizátorke stretnutia a prisľúbila jej svoju účasť. Prekvapenie v jej hlase ju zvláštnym spôsobom utvrdilo v tom, že robí dobre.
Opäť sa pozrela na svoj obraz v spätnom zrkadle a zoširoka sa usmiala. Takto sa dnes bude usmievať celý večer. S úsmevom bude prijímať komplimenty o tom, ako sa zmenila. Bude rozprávať o svojej práci, o tom, ako ju to baví. O živote vo veľkomeste a o pripravovanej svadbe. Všetky svoje trápenia, a len ona sama vie, aké veľké sú, dnes jednoducho vypustí z hlavy. Nie, dnes nasadí úsmev číslo päť. Dnes je jej deň, deň, kedy všetkým ukáže, ako sa dokázala z nuly stať jednotkou za desať rokov. Teda, pokúsi sa ich o tom presvedčiť, hoci sama tomu celkom neverí.
„Si krásna, úspešná a vyzeráš skvele,“ zašepkala a vyberala si z otvorenej kabelky ležiacej na sedadle spolujazdca lesk na pery.
„Si krásna, úspešná a vyzeráš skvele,“ zašepkala si sekundu predtým, než bavorák s opitým šoférom v plnej rýchlosti do nej zboku narazil takou silou, že jej auto prerazilo zvodidlá a kotúľalo sa dolu strmým svahom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lucretia
29. 1.januára 2013 10:26
dobrá šoková terapia toto...osudovosť. píšeš veľmi pútavo, takým vybrúseným štýlom. páči sa mi to.
Napíš svoj komentár