Il pleut

Dom.
Za domom ďalší dom.
Farebné, rôzne, kadejaké.
Skrývajú ľudí, ich životy, ich samých.
Okná, vysoké, po ich sklenených tabuliach steká dážď už zo zajtrajška. ( a potom sa vykoľají do žľabu a potom kvapká na chodník.)
A brička sa rúti ulicou. Pomedzi domy, pomedzi ľudí, pomedzi

Ľudia len tak monotónne chodia.
každý niekam, nikto všade.
a prší.
a prší.
a ľudia len chodia.
chodia.
chodia.
chodia.
náhlia sa.
k smrti bližšie, poď náruč mám otvorenú a vrhnem vás potom do ďalšieho sivého života kde prší, kde je zima, kde bričky chodia hore ulicou s výhľadom na mesto a vy budete len chodiť, náhliť sa a tak ďalej.

rozsah ich myslí je v ich samých.

a deň je sivý. nič v ňom nečaká, nič neexituje. nieje ani úsmevný, ani plačúci, je to deň ktorý akoby nebol, prázdny, sivý, neživý.

a potom akýsi pohyb rozprúdi vzduch a do nosa udrie vôňa.
tá špeciálna.
návyková.
jedinečná
fantazijná
reálna

milovaná
vôňa.
jeho vôňa.
pripomienka
na zajtra.
aby som si nič nezabudla.
aby som sa pobalila s úsmevom, aby som zabalila všetky sny, odniesla ich k nemu, vybalila mu ich v náručí a potom bude dobre.
aj s vôňou, aj so všetkým.

a potom ktosi deň vymaľoval farbami a ľudia sa prestali náhliť.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu