Premárnil som dvadsať rokov života. Ponoril som sa do svojho stereotypu a oklamal svoje vlastné ja, že sa mu v ňom páči. Škola, telka, knihy, internet – to bol môj život. Štyri múry medzi ktorými som sa dobrovoľne ocitol. Mal som pocit, že ma ochránia pred zlom sveta, že sa týmto spôsobom vyvarujem hlúposti a násiliu, ktoré na mňa kričalo spoza každého rohu. Oh, koľká naivita.
Keď som sa prvýkrát stretol s Jennyfer, nemohol som tušiť, že z nás jedného dňa bude pár. Jej perfektné krivky pôsobili ako magnet na všetky zvrhlé oči, na oči puberťákov, ich otcov, dokonca aj predmŕtvicových starých pánov. Paranoidne som sa domnieval, že sa za ňou otáčajú aj všetky psy v okolí. Smeroval k nej každý jeden pohľad, okrem toho môjho. Pre mňa bola len plochou blondínou s IQ vytetovaným vo výstrihu. Jej priblblý úsmev a márna snaha flirtovať so mnou ma nútila v duchu sa smiať. Vo vnútri som sa natriasal od neutíchajúcich výbuchov smiechu, pod mojím záchvatom sa zlomila i imaginárna stolička, no ja som sa ďalej smial na zemi a nedokázal som to zastaviť. Bola do seba natoľko zamilovaná, že ju ani na sekundu nenapadlo, že by pre mňa mohla byť len nezaujímavou sliepkou, ktorou by som ani náhodou nechcel pokaziť lákavú chuť svojej polievky. Každý chalan v okolí na ňu hľadel ako na studňu vody v nekonečnej púšti, no ani jednému z nej nedovolila ochutnať. Na mňa pôsobila ako jed, na pohľad krásna, v skutočnosti však smrteľná. Ďalšia hlupaňa vraždiaca svoje okolie stupiditami, ktoré doň chŕlila, ďalší exhalát vypúšťaný do ovzdušia. Ale ju by nikdy nenapadlo, že ju môžem vidieť týmto spôsobom. Čakala, že môj nezáujem je len predstieraný. Pravdepodobne ju to vzrušovalo. A keď si žena vezme do hlavy, že zbalí chlapa, tak ho naozaj zbalí. Má zbrane, proti ktorým sú i nukleárne len vtipnou detskou hračkou. A tak sme skončili spolu. Nepriťahovala ma a nemala mi čo dať, jej hlúpe reči ma privádzali do nepríčetnej zúrivosti. Bola však jediným človekom, ktorý si dokázal bez prerušovania vypočuť všetky moje životné teórie. Asi to bolo tým, že mi k nim nemala čo povedať. Obaja sme boli zamknutí vo svojej realite, tá jej bola ešte stiesnenejšia. Tvoril ju len make-up, kaderník, trendy handry a reakcie mužských radarov. Konverzácia do nej nezapadala. Kým som rozprával, ona uvažovala nad novým outfitom, ktorý práve videla vo výklade, no ja som si aspoň nepripadal ako schizofrenik. A hlavne som tak konečne nepôsobil ani na svoje okolie.
Prišlo to práve, keď som to najmenej očakával. Život ma prvýkrát prekvapil. Smeroval som na ďalšie stretnutie s Jennyfer. Bol krásny augustový deň, dievčatá sa tešili, pretože to boli jedny z dní, ktoré im oficiálne dovoľovali prechádzať sa po meste polonahé a prispievať opačnému pohlaviu k lepšiemu prekrveniu organizmu. Tvárili sa ako hollywoodske herečky, ale pre každého chlapa ostávali iba sexy kurvičkami. Ja som smeroval k jednej z nich. K tej svojej. Nebol som z toho priam nadšený, ale aspoň som sa dostal na čerstvý vzduch. Nebola to však priam výhra. Vzduchom sa niesol trus z okolitých polí a v dusnom počasí zamoril všetky blízke mestá. Na cestách sa povaľovali fľaše z piatkovej noci, šli si vykričať hlasivky, aby ich niekto zodvihol, no nik ich nevidel. Načo aj. Každý z ľudí ktorí prechádzali okolo bol stredom svojho vesmíru a to, čo sa dialo mimo neho ich vonkoncom nezaujímalo. Robilo sa mi z nich zle, v žalúdku mi tancoval dnešný obed. Nechcel som hľadieť na tie bezduché tváre, ktoré okolo mňa prechádzali, a tak som si vymyslel príbeh o predchádzajúcej noci. Mladé dievčatá prechádzali ulicou. Natrafili na partiu vysokoškolákov. Jedno z dievčat si koketne oblizlo pery a žmurklo na chlapca. To bol pre chlapcov signál. Konečne im do rany vošli tie správne. Veď už bolo na čase, sliedili po meste takmer 20 minút. Zavolali dievčatá na pohárik a rozprávali im romantické blbosti tak presvedčivo, že by sa od nich mohli učiť i hlavné postavy z filmových adaptácií Pilcherovej románov. Liali do nich jeden pohárik za druhým a dúfali, že sa im táto investícia vyplatí. Oni sami však dbali na to, aby pili čo najmenej. Keby sa natrieskali, prišli by o to najlepšie. Misia sa podarila. Dievčatá začínali byť povoľnejšie, chlapci otvorenejší a perverznejší. Vzali dievčatá do bytu jedného z nich a...
Z premýšľania ma vytrhla neďaleko sa črtajúca silueta. Bola to Jennyfer. Škoda, ten príbeh som chcel dokončiť. Bol tak reálny, až z neho mrazilo. Percento skutočnosti môjho scenára bolo úchylne vysoké... Do očí mi zasvietilo slnko. Oslepilo ma. Nenávidel som leto. Čím svetlejšie je, tým väčšie hovno vidíš. Chcel som zakliať, no vyrazilo mi dych. Nie, nevrazil do mňa prechádzajúci cyklista (čo by bolo vysoko pravdepodobné, nakoľko jeho jazda prezrádzala nejaké to percento alkoholu v krvi), bolo to niečo iné. (Prosím, pripravte sa na najhoršie, od tejto chvíle začnem byť nechutne sentimentálny). Nikdy som neveril na lásku na prvý pohľad, omnoho bližšia mi bola vnútorná krása. Tú som však v tomto svete nejakým nedopatrením stále nedokázal nájsť. To, čo sa mi stalo nebolo ako elektrický výboj, skôr ako útlm organizmu, nejaké zaskočenie samého seba. Pristihol som sa pri tom, ako na ňu tupo zízam. A ona sa na mňa usmievala a hľadela tým najšibalskejším pohľadom, aký som kedy videl. Až pri pohľade do jej očí som pochopil, čo je život. Pery sa jej skrivili do ešte širšieho úsmevu a vyčarili jemnú jamku v líci. Natiahla ku mne ruku a niečo povedala. Nevnímal som slová, len zvuk jej hlasu. Tak zvonivý, príjemný, ohnivý. Sledoval som ako sa slnko odráža v jej rubínových vlasoch a v tej sekunde som si zamiloval leto. Len kvôli tomuto jedinému pohľadu. A vtedy mnou striaslo. Ten človek v mojom vnútri sa konečne prebral a chcel ma prefackať. Niečo na mňa vrešťal, no nevnímal som čo. Chvíľu trvalo, kým som sa konečne vynoril z tohto čarovného opojenia. Švihol som pohľadom na Jennyfer, ktorá očividne nič nepostrehla. Pravdepodobne to nadpozemské iskrenie pripisovala prehnaným horúčavám. „Prepáčte. To slnko... Asi budem mať úpal.“ zaklamal som. „Hovorila si niečo?“ Neznáme dievča malo ešte stále ruku natiahnutú smerom ku mne. Behom niekoľkých sekúnd (ktoré sa zdali byť nekonečné) som pochopil, a potriasol ňou. „Som Sophie.“ usmiala sa v pomykove. Musel som na ňu pôsobiť ako totálny idiot. Výborný začiatok. „Moja sestra.“ poznamenala Jennyfer ledabolo. Keby som práve pil minerálku, určite by mi bolo zabehlo. Nič rozdielnejšie ako tieto dve sestry som jakživ nevidel. To bolo prvé čo mi preletelo hlavou. A to som ešte Sophie ani nepoznal.
„Byť zamilovaný, je ten najkrajší pocit na svete. Na chvíľu všetko zlé zmizne a cítite, že ste na všetko dvaja, že ste našli svoje nebo na zemi, svoju spriaznenú dušičku, nejaký druh pochopenia. V tomto štádiu sa uvažovaním nad možnými rizikami dá všetko to krásne pokaziť. Láska je len krátkodobé oblbnutie mozgu prehnanou tvorbou endorfínu. Tento stav je dočasný. Hovorím o tom bezstarostnom stave lietania, kedy sú dvaja jedným a problémy neexistujú. Prečo ničiť toto obdobie? Nestačí, že ho zničí čas? Zamilovanosť je krajšia ako láska. Neexistujú v nej totiž zábrany, čas, miesto. Existujú len dve duše na rovnakej frekvencii, dve duše, ktoré túžia po tom istom. Hádky prichádzajú až potom. Neochudobnime sa o to najkrajšie.“ šepkala mi do uška, keď som sa jej spýtal, či jej neprekáža, že oficiálne chodím s jej sestrou. Bola tak krásna a inteligentná. Bola dokonalá a ja som bol na chvíľu najšťastnejším mužom pod slnkom. Na všetko mala odpoveď a tá odpoveď bola vždy zarážajúco pravdivá. Dokázala ma posunúť ďalej, otvoriť mi nové možnosti. Tí, čo tvrdia, že na svete neexistuje dokonalosť, ešte nepoznajú Sophie. Len vďaka nej som si uvedomil, že sa zo mňa stával zakomplexovaný hlupák, ktorý sa dobrovoľne okráda o krásne životné okamihy. Bol som plný negatívnych energií, nenávisti, závisti, agresie, zloby... Najlepšie na Sophie bolo, že ma nechcela zmeniť. Menil som sa pri nej sám, celé sa to dialo nejak spontánne. Pri nej som nič neriešil, problémy šli bokom.
Stretával som sa s ňou častejšie, než s Jennyfer. Bolo to jednoduché. Stačilo obe zavolať do prírody, na festival, na akýkoľvek výlet. Jennyfer na takéto akcie nikdy nebola a tým dávala mne a Sophie priestor na tajné stretnutia. Sophie bola ako neriadená strela, všetko čo robila bolo prirodzené a krásne. S ňou som sa ocitol na miestach, ktoré som nikdy predtým nevidel. Nič neplánovala, všetko prišlo samo. Bola živelná, samostatná, nezávislá, no zároveň citlivá, vnímavá a nežná. Bola najväčším bláznom v tom najlepšom slova zmysle.
Keď som bol s Jennyfer, predstavoval som si Sophie. A ona mi nikdy ani slovom nenaznačila, aby som vzťah s jej sestrou ukončil. Z nejakého neznámeho dôvodu som to ani neurobil. Asi som nechcel ublížiť ľudskej bytosti, asi som sa pri Sophii zmenil z čudného asociála na filantropa. Už som nedokázal vidieť Jennyfer ako bezcitnú nulu, ktorú kopačky odo mňa vytočia z jediného dôvodu – pretože tým utrpí jej ego. Vymenila by ma za škatuľu od topánok, no ja som sa na to v danej chvíli nedokázal pozerať týmto pohľadom. Trvalo mi pol roka, kým som jej dal definitívne zbohom. Urobila okolo toho cirkus, šmarila po mne svoje nové očné tiene, ktoré akurát kúpila v neďalekej drogérke a následne sa rozrevala ako malé decko. Myslel som si, že je to kvôli tým tieňom, tak som jej kúpil nové.
Sophie som videl plakať len párkrát. Raz pri Titanicu (áno, pozeral som to s ňou, aj keď som ten film predtým pokladal za hlúpy ženský gýč.) a raz kvôli mŕtvemu vtáčatku. Bola jesenná noc, vietor jej prepletal vlasy a zotieral slzy z očí. Mal som to robiť ja, no ja som sa kochal týmto pohľadom. Bol pre mňa niečím novým, magickým. Objímala si kolená a hľadela na hviezdy. Tíško vzlykala. „Ležalo na zemi. Bolo také drobné a malo zlomené krídelko. Zo všetkých síl sa snažilo vzlietnuť, no nedokázalo to. Bolo však priveľmi hlúpučké, aby si to uvedomilo, a tak sa o to pokúšalo znova a znova. Každým pohybom sa vysililo a blížilo sa čoraz bližšie k vozovke. Blížilo sa čoraz bližšie k smrti. A ľudia naň hľadeli so zaslzenými očami a darovali mu kúsok súcitu. No ten mu nemohol pomôcť.“ Pri podobných citových výlevoch som všetko zhodil na ženskú slabosť. Vždy som ich vnímal ako urevané hysterky. Plačú pri filmoch, ktoré sú vytvorené na to, aby plakali. Ich tvorcovia urobia zo slabosti prednosť, manipulujú poznaním, že ženy sú slabé a citovo labilné. Uvedomujú si, že príkry scenár na štýl lásky dvoch ľudí a ich následného rozdelenia, alebo smrti dokáže ženy dostať do citového rozpoloženia. Stačí zakomplexovaným, škaredým babám podhodiť dokonalého chlapa a kasový trhák je na svete. Ale so Sophie to bolo iné. Ona slzy vždy starostlivo zadržiavala. „Bolo ako my.“ Vedel som, že za týmito slovami je niečo viac, no nedokázal som prísť na to, čo. Sophie nikdy neviedla melancholické rozhovory. Bol som vyvedený z miery. „Snažíme sa niečo dosiahnuť. Celý život sa za niečím ženieme, presviedčame sa, že keď to dostaneme, budeme šťastní. A ľudia nás buď prehliadajú, alebo kritizujú za to, čo robíme. Smerujú k tomu istému cieľu odlišnou cestou a sú presvedčení, že ich to posúva do pozície lepších ľudí. Cieľom nášho života je smrť.“ Vtedy som sa na ňu pozrel a zamrazilo ma. Po tvári jej stekali husté čierne slzy. Privinul som si ju k sebe a hladil ju po vlasoch. Prevzal som funkciu vetra na seba. Veď patrila mne. V tej chvíli ešte áno. „Všetci k nej smerujeme. Režeme tie najzúrivejšie zákruty, v snahe vyhnúť sa jej. Stále je to však tá istá cesta – má svoj začiatok, aj koniec. A všetko medzitým je nepodstatné.“ Pobozkal som ju. Prvýkrát sa mýlila. „Nie, má to cenu. Pre mňa máš vyššiu cenu ako život sám.“ Mohlo to znieť ako plytké reči na utíšenie zlomenej priateľky, ja som to však myslel vážne. Veď môj život sa nezačal narodením, ale mojím stretnutím s ňou. Tieto slová ju utíšili. Nikdy viac som ju už nevidel plakať. Vlastne od tej doby boli u nej akékoľvek citové prejavy skôr výnimkou. Stretávali sme sa len zriedka a nikdy to už nebolo rovnaké. Chýbala mi, keď som ju nemal pri sebe a ešte väčšmi mi chýbala keď stála vedľa mňa. Už to nebola ona, ale úplne iný človek, utiahnutý do svojho vnútra, nevnímajúci svet okolo. Jediná vec, ktorá mi dodávala silu, bolo presvedčenie, že ma stále miluje. Z akého iného dôvodu by so mnou ostávala? Snažil som sa veriť tomu, že je to len dočasný stav, že jej myseľ potrebovala dovolenku, že nás na chvíľu opustila, odplávala na vzdialený neobývaný ostrov a načerpáva nové sily. Potrebuje len čas. To som si márne nahováral každý jeden deň, keď hľadela do diaľky a nevnímala nič z toho, čo som rozprával. Nezaujímalo ju už nič, ani to, čo predtým tak milovala. Snažil som sa ju pochopiť, ale nerozprávala sa so mnou. Videl som ako sa mi stráca a nedokázal som nič urobiť. Nebol som schopný zmeniť to, a tak som sa len prizeral tomu úpadku a približoval sa ku koncu. Posledné, na čo si pamätám, bol jej neprítomný pohľad, keď som ju pobozkal. Bol to náš posledný večer. Potom zmizla.
V tomto bode sa to končí. Na nič iné si nespomínam. Akoby to bol úplný koniec. Možno je to len tým, že mi od tej chvíle na ničom nezáležalo. Akokoľvek sa však snažím spomenúť si na bolesť, ktorú som prežíval, na ktorúkoľvek chvíľu bez nej, na to, ako som sa tu ocitol – vždy zlyhávam. Zodvihol som hlavu a podložil si ju rukami. Cítil som, že by som mal plakať, že by som sa mal triasť, nepríčetne kričať, robiť čokoľvek, čo k zlomenému človeku patrí. No nič z toho som nedokázal. Len som sedel a tupo hľadel na doktora sediaceho na druhej strane stola. Netušil som, prečo sa mu spovedám. Pôsobil na mňa nedôveryhodne. Odbornú pomoc potreboval väčšmi než ja. „Prečo máte na hlave tú blbosť?“ neudržal som sa. Tvár mal prekrytú bledou plachtou. „Halloween bol pred niekoľkými mesiacmi.“ uškrnul som sa v snahe odľahčiť situáciu a zabudnúť na všetko, čo som prežil. Doktor neodpovedal. Prekrížil si ruky a nad niečím uvažoval. Následne schmatol do rúk pero. Začal si niečo zapisovať. Natiahol som sa ponad stôl.
„Pokračujme tam, kde sme prestali.“ zvýšil doktor hlas.
„Týka sa to mňa, mám právo vidieť...“
Doktor ma prerušil bez akéhokoľvek náznaku rozrušenia v hlase. Akoby mu bolo každé jedno moje slovo absolútne ukradnuté.
„Ako hovorím, na viac si nepamätám.“ zaťal som sa.
„Tak vám budem musieť osviežiť pamäť.“ pritiahol sa k priehradke svojho stolíka a niečo vytiahol. „Čo tak hypnóza?“ vybalil na mňa. Všetko mi už bolo ukradnuté. Privolil som. Na ničom mi viac nezáležalo, nič som necítil, vlastne som ani nežil. Bol som zhmotnený v nereálnom svete. Presne tak som sa cítil.
„Tak teda môžeme začať. Prosím uvoľnite sa.“ povedal doktor, keď som sa usadil do kresla. Ak mám k niečomu pripodobniť to, čo sa následne dialo, tak k driemotám. Skutočnosť sa prelieva s podvedomím. Kráčate cestami mimo reality, a predsa ste s ňou nejakým zvláštnym spôsobom zviazaný. Postupne nad vami však to, čo skutočne je v danej chvíli, stráca moc a vy smerujete niekam mimo svojho tela, bez toho, aby ste si to uvedomovali. Odrazu ste súčasťou nejakého zvláštneho príbehu, ktorý je pre vás reálnejší ako čokoľvek iné. Realita už totiž neexistuje, prítomnosť môže byť minulosťou, budúcnosťou, nekonečnom, čímkoľvek. Ste hercom svojho osudu, ktorý ovplyvňujete bez toho, aby ste o tom vedeli.
Moje ústa sa pohli. Neprikázal som im to, hýbali sa svojvoľne a vydávali hlásky, slová, vety. „Potom odišla z môjho života. Bez slova, bez rozlúčky, bez slzy, bez pohladenia. Odišla a opäť ma zhodila do priekopy, v ktorej som predtým žil. Tentokrát som však bol privysoko na to, aby som ten pád dokázal akceptovať, aby ho dokálo prijať moje telo, či moja duša. Tento pád ma zničil. Roztrieštil ma na najdrobnejšie kúsky. Nezabil ma. To by bolo príliš jednoduché, a tento svet je na jednoduché závery príliš komplikovaný. Každý deň som hľadel z dna priekopy k nebu a spomínal na časy, keď som videl slnko a cítil vo svojich pľúcach čerstvý vzduch. Želal som si, aby som to nikdy nemal. Teraz som sa totiž už nedokázal vrátiť k tomu, čo som mal pred stretnutím s ňou. Keď nič nemáte, nič nestratíte... Ale ak dostanete všetko, po čom ste túžili a následne to všetko zmizne, stratíte všetko – i seba. Nikdy som netúžil po nádeji. Ak ju nemáte, dokážete všetko bez akéhokoľvek rozrušenia akceptovať. Je lepšie žiť bez nej ako s ňou, lebo jej strata je smrťou života vo vašej duši.“
Doktor prekrútil očami. Na podobné citové výlevy bol už zvyknutý a pripadali mu vtipné. Ja som však pokračoval v rozprávaní. Každé slovo, ktoré som vyslovil mi bolo cudzie. Akoby som nič zo spomenutého nikdy neprežil. No keď som ho vypustil zo svojich úst, naplnilo mi celé telo a nútilo ma všetko precítiť. Odrazu to už neboli len prázdne slová, ale skutočnosť, ktorú som prežil, ktorú som prežíval i v danom momente.
„Pol roka som nevychádzal z izby. Sedel som na posteli a na nič som nereagoval – na plač matky, na bratove povzbudivé slová, na nič. Existovala len jediná vec, ktoá ma dokázala prebudiť k životu. ONA! Keď mi matka priniesla list, ihneď som vykríkol. Už z diaľky som rozoznal jej rukopis. Celá izba sa so mnou zatočila a ja som odrazu precítil neopakovateľnú bolesť. Zvierala mi celé telo, úplne ma ochromila. Dostavila sa až teraz. Útlm môjho organizmu vystriedala skutočnosť. Pri návrate do reality som si však musel odžiť každý jeden pocit bolesti, ktorá prišla po jej odchode. Bolo odo mňa hlúpe lipnúť na jedinej osobe. Až vtedy som si uvedomil, že môj vzťah k nej nebol zdravý, no bolo mi to jedno. Siahol som po liste a bez dychu ho čítal.“
„Čo v ňom stálo?“ spýtal sa doktor profesionálne nezainteresovane.
„Chcela, aby som za ňou prišiel, vraj mi všetko vysvetlí... Ani vo sne by som si nebol pomyslel, že sa po dlhom odlúčení stretneme práve v nemocnici. Predpokladal som, že šlo len o zlomenú nohu, rozbitú hlavu, alebo inú nepodstatnú banalitu, ktorú vyrieši niekoľko stehov. Keď som ju zbadal napojenú na prístroje, striaslo mnou. Bola úplne iná, ako som si ju pamätal. Tak bledá, vychudnutá, slabá, bez pôvodnej iskry. Pohľadom som hľadal jej bujné kučery, no neboli tam. Chcel som veriť tomu, že som si len pomýlil izbu. No ona otvorila oči a zavolala ma k sebe. Rozprávala pomaly, no jej hlas je tou najkrajšou spomienkou z toho dňa. Tak jemný, zamatový... Na chvíľu mi zacelil rany a ja som sa v myšlienkach vrátil do minulosti. Až do chvíle, keď ma z nej vytrhla krutá skutočnosť, ktorá vychádzala z jej sladkých úst. Jej hlas mi hovoril veci, ktoré som nechcel počuť. Jej pery vo mne dokázali spustiť lavínu. Bol som zasypaný snehom, nedokázal som sa hýbať, ani nadýchnuť. Telo bolo úplne paralyzované a ja som netúžil po ničom inom, len po smrti. Povedala len jediné slovo, ktoré sa vpálilo do mojej hrude ako oceľová guľka, jediné slovo, ktoré dokázalo zmeniť moju radosť na tanec vo vlastnej krvi.“
„Aké slovo?“ vyzvedal doktor.
„Zomieram“ vyslovil som takmer naprázdno. V pľúcach mi neostal žiaden vzduch. "Práve týmto slovom vysvetlila všetko, čo som nedokázal pochopiť. Dalo zmysel príbehu o vtáčatku, strate jej chuti do života, i tomu, že ma opustila."
„Pokračujte“. Ten starý bastard mi nedoprial ani sekundu na predýchanie vlastného zármutku.
„Bola príliš slabá na dlhší rozhovor. Povedala mi len to, že ma miluje a že sa musím naučiť žiť bez nej. Musel som jej prisahať, že nech sa stane čokoľvek, nadviažem na časy, keď sme boli spolu šťastní. Musel som jej sľúbiť, že budem šťastný. Nemal som sľubovať to, čo som nebol schopný splniť.“ odmlčal som sa.
„Pokračujte, pokračujte!“ súril ma. Chcel som sa vzoprieť, ale svoje ústa som neovládal. Opäť spustili vír slov, ktoré som nechcel počuť.
„Na ďalší deň zomrela. A s ňou i ja. Nedokázal som splniť to, čo som jej prisľúbil, a tak som skočil. Stál som na skale a sledoval západ slnka. Spomínal som na ňu. Kedysi som ju držal v náručí, sledoval koniec dňa a vedel, že ten ďalší, bude ešte lepší. Mal som predsa ju. Poslednou šťastnou chvíľou môjho života bolo odrazenie sa od zeme a voľný pád. Všetko zo mňa opadlo, všetko ma prestalo ťažiť a ja som sa tešil na chvíle, kedy budem opäť hľadieť do jej ametystových očí. Pred smrťou nám má pred očami prebehnúť celý život – ja som mal pred očami len ju.“
„Nebolo to správne! Dal si jej sľub! Skutočne si ju miloval? Je láskou, keď nedáš človeku jedinú vec, ktorú od teba žiada, ak ti on dal všetko, pre čo si žil?“
Naplnili ma výčitky a pocit hnusu k sebe samému. Nič som nechápal, netušil som, kde vlastne som, ako som sa tu ocitol, ani kam smeruje môj rozhovor s doktorom. Mal som byť predsa mŕtvy. Je toto peklo?
„Som zlý človek.“ vyslovil som so slzami v očiach a s jasným presvedčením.
„Neexistujú dobrí a zlí ľudia, len správne a nesprávne rozhodnutia.“ vyslovil priam šlabikárovo.
„To je hlúposť.“
„Nie, je to realita. Dokážeš definovať dobro a zlo? Nie je to možné. Sú to príliš abstraktné pojmy. Definícia záleží od jednotlivca, každý hľadí na tieto slová skrz rebríček svojich hodnôt a priorít. Nikto z nás sa nerodí vyslovene dobrý, alebo zlý. V každom z nás je niečo dobré, no drieme v nás i to nesprávne. To, na ktorú stranu sa prikloníme závisí len od životných okolností, rozhodnutí a situácií. A to nie len od našich vlastných. Vplýva na nás každý človek v našom okolí, každý z nich je určitým spôsobom zodpovedný za tvoje rozhodnutia, a rovnako si i ty zodpovedný za tie ich. Nič ako dobro a zlo neexistuje. Sú to len staromódne rozprávky, nejaký hlúpy kódex, ktorý si niekto vymyslel a na základe neho nás celý život táto spoločnosť vychováva. Ani autor týchto pravidiel si nemohol byť istý tým, čo je správne. Bol to len jeho pocit. A každý z nás by mal nazrieť do seba a spoliehať sa na svoju intuíciu, na svoj pohľad na dobro a zlo. Nie na niečiu ilúziu, ktorej sme sa od narodenia naučili veriť a na ktorú sa spoliehame.“
„Možno to nebude až taký pako. Asi by som nemal ľudí súdiť podľa prvého dojmu“ prebleslo mi hlavou.
„Máš možnosť zmeniť svoje rozhodnutie. Prosím, zvoľ správne.“
V tej chvíli som nemyslel na bolesť, ktorú budem prežívať, nemyslel som na nič, len na svoj dlh voči Sophii. A tak som sa rozhodol žiť. Nevedel som ako, no zaumienil som si, že budem žiť najplnohodnotnejšie ako to moja situácia bude dovoľovať.
„Kto vlastne ste?“ spýtal som sa nakoniec. Doktor si sňal z tváre plachtu a mňa zamrazilo. Mal moju tvár. Bol som to ja.
Mal som ťažké viečka. Nedokázal som rozlepiť oči. Otváral som ich pomaly a celý svet bol rozmazaný. V miestnosti bolo ostré svetlo. Žmúril som. Počul som nejaké vzdialené pípanie, a potom obrovský výkrik. Nebol to zdesený výkrik, bol to výkrik šťastia. Ležal som na posteli, pripojený na hadičky a niekto ma držal za ruku. Konečne som videl ostrejšie. Bola to Sophie. Myslel som si, že je to celé len halucinácia, no nechcel som sa jej vzdať. Užíval som si každú jednu sekundu, kedy som sa jej mohol dotýkať a hľadieť jej do očí. Usmievala sa cez slzy a ja tiež. Bol to zázrak. Nezaujímalo ma čo sa stalo, len to, že sa to stalo. Bol som vďačný vesmíru, bohu, komukoľvek, kto mi dal túto druhú šancu na šťastný život.
XxX
Doktor Hoffman vošiel do zasadačky. Všetci prítomní na neho upreli zvedavé pohľady, len tmavý doktor sediaci pri okne mu nevenoval pozornosť.
„Takmer sa nám to podarilo.“ zahlásil Hoffman. Zvyšok osadenstva ťažko prehltol, tmavý doktor len prekrútil očami a sledoval z okna hustú raňajšiu premávku.
„Fázou číslo 1 je dať pacientovi to, po čom túži. Vo fáze 2 ho vystavíme jeho najväčšiemu strachu. Vo väčšine prípadov je to práve strata objektu resp. subjektu túžby. V treťom kroku pacientovi vnútime silný pocit šťastia a v poslednej fáze sa pacient preberá k životu. Žije ako predtým, akurát bez negatívnych emócií, len s pocitom šťastia a naplnenia. Experiment číslo 633 prebehol mimoriadne dobre. Pacient absolvoval všetky 3 fázy s výnimkou poslednej.“
To už tmavý doktor nevydržal a postavil sa.
„Nazývajme veci pravým menom, pán doktor! Pacient sa neprebral z hypnózy! Stala sa z neho chodiaca mŕtvola uväznená mimo reality. Spravili ste z neho telesnú schránku bez duše! Žije podľa vami vykonštruovaného scenára!“
„Doktor Hammersmidt, hľadíte na náš výskum príliš skepticky. 633 je momentálne uväznený vo svojom šťastnom svete so ženou, ktorú miluje. Nič mu nechýba.“
„Ide o skreslenú realitu! Čo nevidíte, že ste mu zobrali život?“
„Každý progres si žiada svoju daň! Žiaľ, náš výskum je zameraný na vlastnosti, ktoré akákoľvek iná živá bytosť postráda. Ide o vlastnosti nadobudnuté rokmi evolúcie. Ľudia sú tým najdokonalejším tvorom na zemi a majú v sebe všetko to, čo ostatným živým tvorom chýba. Chceme ich predsa len urobiť šťastnými, to nie je hriech.“ priadol úlisne.
„A čo ak je to hlúposť? Čo ak nedokáže existovať šťastie bez nešťastia, radosť bez bolesti? Čo ak bol tento výskum od začiatku odsúdený k neúspechu? Čo ak človek bez svojej negatívnej stránky nedokáže žiť?“
„Práve kvôli vykompenzovaniu týchto emócií posielame do ľudského mozgu negatívne vnemy v podobe straty, alebo nedosiahnutia toho, po čom náš subjekt najväčšmi túži. Ale to predsa dobre viete, pán Hammersmidt. Pokiaľ ma pamät neklame, prihlásili ste sa k nám dobrovoľne!“
„Niekoľko experimentov, ktoré budú prínosom pre vedu som pokladal za správny čin, ale toto? Stovky ľudí sa neprebrali z hypnózy, to pokladáte za správne? Koľko ľudí ešte musíte zničiť, aby ste si uvedomili, že váš cieľ nikdy nebude naplnený?“
„Pacienti sa k nám hlásia dobrovoľne. Je to ich slobodné rozhodnutie.“
„Áno? Ubezpečujete ich, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Pod vidinou zlepšenia finančnej situácie sa vám bezhlavo vrhajú do rúk a tým si podpisujú ortieľ smrti! Ale ja sa tomu viac nebudem prizerať! Odchádzam!“
Posledné slová zanikli v rachote vyrobenom dverami, ktoré za sebou Hammersmidt zúrivo zabuchol.
„Je mi to mimoriadne ľúto, ale môj výskumný tím nik neopustí! Chyťte ho! Bude adeptom číslo 634!“ prikázal. „A pre vás ostatných bude lepšie, ak nikomu neukážete svoje slabosti. Svet je zlý a vie tieto informácie zneužiť.“ dopovedal a spustil nepríčetný smiech.
„Potrebujete pomoc!“ kričal Hammersmidt, ktorého medzičasom privliekli späť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár