„Nechápeš, nikdy si nechápala. Občas som ťa videl ako si sa prihlúpo usmievala, keď som ti vysvetľoval princíp bytia. Áno, dokonca aj v preplnenej miestnosti som cítil ten tvoj prihlúply úsmev, cítil som ako sa mi vtláča do myšlienok a prenasleduje ma. Veríš mi, že raz som ťa chcel zabiť? Potom som zistil, že nemôžeš zabiť prelud. Áno si prelud, nie si skutočná. Všetci mi hovorili, že som blázon, ale ty, ty si mi vždy povedala, že som jediný kto je skutočne pri zmysloch. Všetci mi hovorili, že som alkoholik, ale ty si mi nalievala. A keď mi všetci povedali, že sa nikdy nezabijem, ty si mi ukázala cestu sem. Takže nemôžeš byť skutočná, nemôžeš! Si len prelud....“
Postava na chodníku ho len mlčky pozorovala a usmievala sa. Chvíľu ako keby chcela podísť bližšie, ale to len nášho samovraha klamal zrak. Stála, stále len stála a znovu sa usmievala tým ironickým úsmevom ľudí, ktorí vedia, že aj tak je všetko stratené. Zapálila si cigaretu a oprela sa o lampu bez života. Bola zima, svetlá na rampe presvecovali celú cestu a na koľajniciach ležal primrznutý potkan. Polovicu tela mal vyžratú až k chrbtici, určite to bola nejaká mäsožravá baktéria alebo iný hlodavec, pomyslela si. Zrazu započula ako prichádza vlak. Presvišťal okolo muža pri rampe, takmer sa obtrel o jeho plece, stačil len kúsok a bolo by. Skončil by sa život bez života. Jediné, čo by po ňom zostalo by bolo roztrhané telo a rušňovodičova trauma. Určite by kúsok tela pristál pri potkanovi. To by bol obraz ako z kubistického diela. Časť potkanovho a mužovho tela by vytvorili skladačku hnusu, ktorú by dopĺňalo svetlo odrážajúce sa od ich bielych kostí. Škoda, že vlak minul.
„Ďalší pôjde až za hodinu a dovtedy tu mrznúť nebudem“, povedal muž polohlasne a pomalými krokmi odchádzal domov. Ešte sa obzrel, či ho jeho prelud nasleduje ale ten tam už nebol. Na zemi zostal len kus cigarety, z ktorej sa stále dymilo. Muž zostal v pomykove, nevedel si spomenúť či cigaretu fajčil on alebo prelud. Potom si spomenul, že prelud nie je skutočný a presvedčil samého seba, že cigaretu fajčil on. „Tak predsa nie je skutočná“, zamrmlal si pre seba a pridal do kroku. Keď sa poponáhľa stihne si na stanici ešte kúpiť cigarety a vodku.
Chvíľu ho mrzelo, že sa nezabil ale potom mu prišlo na rozum, že aj tak má v ateliéri prácu, za ktorú už dostal zaplatené. A čo by na to povedali jeho známi keby ju nedokončil. Určite by si na jeho pohrebe šepkali medzi sebou: „Pozri on si tu spokojne leží, peniaze ktoré dostal prepil a ten chudák zostala bez peňazí aj bez sochy.“ Možno by ten, čo mu už dal peniaze, prišiel a naflusal mu do hrobu. Kto by chcel potom v takom hrobe ležať? A čo by povedala jeho mama, ktorá ho vždy viedla k tomu aby všetko dokončil? Určite by sa nahnevala tak, že by mu tiež naflusala do hrobu. A to by začalo reťazovú reakciu. Všetci by pristúpili k hrobu a namiesto toho aby na rakvu hádzali hlinu by na ňu napľuli. Ich dedinský farár, správny chlap, by sa tiež dopočul o sabotáži, ktorú muž spáchal a namiesto modlitby by mu tiež napľul na hrob. Potom by v tých flusancoch jeho roztrhané telo plávalo a neskôr by tam plávali aj červíčky, ktoré by ho chceli jesť. A to by tým červíčkom predsa nemohol spraviť pretože vždy bol ochrancom zvierat. Áno, je dobré že sa nezabil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár