.........................1-1................................
Ráno som dobehla do školy trošku neskoro. Všade bolo ticho a trieda bola úplne prázdna.
„Kde sú všetci?“ spýtala som sa sama seba (ale odpoveď som nepoznala). Sadla som si na katedru v mojej triede a zamyslela som sa. Snažila som sa spomenúť si, či sa náhodou nekoná nejaká akcia, na ktorú som zabudla, ale na nič som neprišla, tak som vyšla pred triedu.
„Žeby som si pomýlila dvere?“ uvažovala som nahlas a pozrela sa na tabuľku dvier : 9.A. Všetko sedelo. Ale potom…
„Slečna Walerová!“ ozval sa za mnou hlas. „Čo tu robíte? Vyučovanie začalo už pred pol hodinou!“
Ani si neviete predstaviť ako som sa zľakla. Pomaly som sa otočila a moje najhoršie obavy sa vyplnili – stál tam riaditeľ školy, profesor Petrovský. Len aby ste si ho vedeli predstaviť: je to veľmi škaredý muž. Má asi päťdesiat, je vysoký, zarastený (bradu a fúzy si neholil hádam ešte nikdy), má nepríjemne strnulú tvár, prudké pohyby a je dosť „prisebe“…
Stála som tam ako pripečená a snažila som sa tváriť ako neviniatko. Bohužiaľ (alebo našťastie) nemám ho príliš v láske. Bolo to vzájomné: hneď prvý deň, čo som prišla na túto otrasnú súkromnú školu, som mu rozbila okno na kabinete a on mi za to zabavil loptu. Verte mi, nebola to moja chyba. Nemohla som vedieť, že je to práve riaditeľovo okno. Nikoho som tam nepoznala, sama som hrala basket a netrafila som do koša a… a vôbec! Nemal si nechať postaviť ihrisko pod oknom, keď mu to tak veľmi vadí.
„Vysvetlíte mi, prosím, prečo nie ste vo svojej triede?“ Dvere boli zatvorené, čiže nevidel dnu. Mohla som si napríklad vymyslieť, že hráme „kukučky“ a ja mám čakať za dverami, ale mala som taký pocit, že lepšie bude povedať pravdu (aspoň pre tentokrát).
„Samozrejme, pane! Je to z toho dôvodu, že v nej nie je nikto,“ povedala som a hlúpučko som zažmurkala.
„Robíte si zo mňa žarty, slečna Walerová?“
„To by som si nedovolila,“ povedala som a opäť som sa snažila tváriť ako neviniatko.
„Ustúpte!“ zavrčal riaditeľ a šiel sa pozrieť dnu.
„Nech sa páči, ale ja vám vravím, že tam nie je ani noha. Ibaže by ich napadol nejaký masový vrah a nejakú tam omylom zabudol,“ uškŕňala som sa po pod nos a ustúpila som spredo dvier. Nevrlo sa na mňa pozrel, otvoril ich a vstúpil dnu.
„Kde sú všetci?“ počula som ako opakuje už mnou položenú otázku.
Vošla som za ním a povedala som: „Veď vám vravím… Možno šli na vychádzku! S pani profesorkou Jurinovou mávame také hodiny taliančiny. Sedíme na tráve a len tak hľadíme…“
„Hlúposť!“ riaditeľ surovo prerušil moje snívanie. „Práve som si spomenul. Dnes bola vaša trieda na rade do kinosály. Išli si premietať nejaký taliansky film. Asi máš smolu,“ povedal škodoradostne, „teraz ťa tam už nepustím. Vyrušovala by si ich!“
Ostala som stáť ako obarená a sánka mi padla až dakam ku členkom. Taliansky film a ja prídem neskoro! To je ako prísť do Disneylandu a nestretnúť sa Mickey Mousom! Nie! Toto bolo ešte horšie!
„Tak čo už,“ povzdychla som si na oko. Nemohla som predsa pripustiť, aby sa riaditeľ mohol radovať z toho, že ma naštval. „Ja si tu teda asi sadnem a budem si čítať časopisy! (Veď nič iné mi ani nezostávalo!) Posadím sa sem, do svojej lavice a budem čakať až kým sa nevrátia,“ povedala som „veselo“.
Riaditeľ zdvihol ľavé obočie, ako to mal vo zvyku keď sa mu niečo nepáčilo, otočil sa na podpätku nadmieru vyleštených topánok a bez slova odišiel.
Potešila som sa, že som ho naštvala, a moja absencia na talianskom filme ma až tak nemrzela. Koniec-koncov, teraz som si tu mohla doslova robiť, čo sa mi zachcelo.
.........................1-1................................
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gabriela1414
17. 4.apríla 2007 14:12
a pokracovanie????????,
Napíš svoj komentár