13. kapitola - Spomienky na minulosť, nechcené slzy a lúčenie s bratom

"Nerozumiem..."

"Ani ja..."

"Je vlastne čomu rozumieť?"

"Záleží od uhľa pohľadu..."

"Nie..."

"Nie?"

"Toto nemôže byť realita..."

"A predsa je..."

Nemohlo to byť tak ako sa to zdalo. Alebo mohlo? Bola som vážne zmätená. Ten chalan predomnou bol... vyzeral ako Patrik, môj brat, hovoril ako Patrik, môj brat, usmieval sa ako Patrik, môj brat... ale nemohol to byť predsa on. Zomrel pred 12 rokmi. Bola som ešte krpec, škôlkárka, zvyknutá nato, že ju jej veľký brat vodí každé ráno tam a poobede ju opäť vyzdvihne...

Nikdy nezabudol... Vždy prišiel, až na jeden krát...

Čakala som v škôlke. Už bolo po olovrante a ja som vedela, že Patrik čochvíľu príde. Pokojne som sedela, usmievala som sa a čakala osm. Trpezlivo. Aj keď Patrik občas meškal, vždy nakoniec prišiel. Nemala som sa prečo báť. Sedela som na lavičke zakiaľ sa moji spolužiaci, rovnako krpatí ako ja, hrali zvieraciu naháňačku...

"Kôň..."

"Žaba..."

"Had..."

"Potkan..."

"Zlatíčko, a ty sa nechceš zapojiť?"

Usmiala som sa na pani učiteľku a slušne som odpovedala, že nie, lebo Paťko už zachvíľku určite príde. a pani učiteľka ma teda nechala sedieť na lavičke a sledovať okno oproti. A čakať...

Čakala som a čakala...

Prešla hodina, dve... a a som čakala. A stále som sa usmievala...

"To nevadí, že Paťko mešká.. On príde..."

Bola som o tom presvedčená do poslednej chvíle. Až do siedmej večer, keď som ostala v škôlke ako posledná. A prišla po mňa uplakaná teta...

"Poď poklad môj, pôjdeme domov!"

"Prečo Patrik nedošiel?"

Odpoveď som nedostala... Teta ma tiahla domov. Pamätám si, že bola zima... Ani čiapku mi nedala... Len sa ponáhľala. Nešli sme k nám domov... ale k nej. Nerozumela som tomu... Veď som mala len 5. A pochopila som tomu až niekedy v 12tich, keď mi boli doma ochotní konečne vysvetliť, čo sa stalo a prečo Patrik umrel...

Ale etraz bol tu... Priamo predomnou. Môj starší brat... Bol rovnaký. Taký akého som si ho pamätala. Ale ja som bola iná. Bola som teraz v jeho veku. A bolo to zvláštne...

"Nechápal som, prečo tak veľmi chceli, aby som nastúpil do toho autobusu... A teraz si myslím, že asi vedeli, že aj ty tam budeš a preto..."

"Kto ťa nútil?"

"Na to sa ťažko odpovedá... Asi by si mi neuverila..."

"Si to naozaj ty?"

Priblížila som sa k nemu a vystrela som ruku. On ju vystrel tiež a naše dlane sa dotkli. A v tom, ako na nejaký povel, sme obaja začali tancovať taký jeden tanec. teraz by mi pripadl strašne trápny... Ale keď som mala 5, tak vždy keĎ Paťo po mňa prišiel, tak sme sa tak zvítali...

"Si to ty!"

"Zdá sa, že som a že aj ty si... Ale si iná..."

"Mám 18... To bude tým..."

"Asi..."

"...určite..."

"Takže... povieš mi kde to sme?"

"No predsa vo Fantázii..."

"No to viem. Ale čo je to zač a ako je to možné a..."

"Linka číslo 777 je priamy spoj do Fantázie. Tu je skrátka všetko... Vo Fantázii je všetko krásne... Všetci sú šťastní... A sny sa tu menia na skutočnosť... Má milión miliónov zákutí. a všetky sú zaujímavé nejako inak... Všetky sa oplatí navštíviť, ale nikomu sa to nemôže podariť... Za celý život by si to nstihol... ani za celú večnosť...!"

"To znie vážne zaujímavo... Ale mylsím, že ak by som sa sem z neba vybral každý deň apson na hodinu, tak by sa mi to hádam aj mohlo podariť!"

"Ty...Ty si v nebi?"

"Bohuvďaka, áno..."

"Vieš o tom, že Svätý Peter má mobil?"

"Všetci svätí ich majú... Veď majú veľa práce, keď sa k nim toľkí ľudia modlia. Internet nám stále nejako enfungoval a preto sa zaviedli mobili... Je to clekom praktické!"

Bola som v úžase... Nebo musí byť dokonalé!

"ale dosť bolo rečí. Keď už sme tu, tak sit o poďme hádam obzrieť. A preskúmať to tu a tak!"

Nemohla som ensúhlasiť. Poviem vám, bol to jeden z najkrajších dní v mojom živote. Bol to najúžasnejší deň! Bolo to hádam najdlhšie, čo som kedy bola vo Fantázii. Domov som sa vrátila až po desiatej večer. A vrátila by som sa ešte enskôr, keby mi Patrik nedohovoril, že rodičia sa budú báť. tak som ho poslúchla. Aj keď nerada.

Prišiel autobus a my sme nastúpili a ja som bola prvá na rade, ktorá mala vystupovať a tak prišlo na rad lúčenie... (asi najdojemnejšie v mojom živote). Ja som nemala slov. Len som naňho hľadela, počúvala som jeho múdre slová a plakala som. A ja tak často neplačem pred inými. Nemám rada ten pocit, že niekto vidí moju bolesť ukrytú v slzách... Ale pri Patrikovi to bolo iné. On mi rozumel. On ma predsa pozná... Najlepšie na svete...

"Maj sa sesstrička!" povedal na záver a pobozkal ma na líce.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu