Puffko
28. 9.sept. 2007 07:25
7. kapitola - Paušál NEKONEČNE VOĽNÝCH MINÚT od H2O a formulár sťažností
Namrzená som sa hodila do svojich rozhádzaných perín. Vážne som mala úplne naprd náladu. Lebo už vážne som začínala veriť, že sa mu dovolám. Ako tomu Petrovi. A teraz som skrátka bola sklamaná. Neexistuje horšia kombinácia ako byť chorí, znudený a sklamaný naraz. Už ma ani nebavilo čítať knižky (ktoré podporujú vašu obrazotvornosť a tak podobne, takže máte väčšie predpoklady dostať sa cez revízora v autobuse číslo 777), ktoré mám tak rada. Bolo mi do plaču...
Zrazu mi začne drnčať mobil. Zdvihnem sa teda z toho svojho bordelu a pozerám, že kto to je. Utajený volajúci. Žeby Marek? Ten mi voláva občas z utajeného. Ale tak nie som si istá, tak sa ohlásim:
„Prosím?“
“Ahoj, tu Peter, Svätý Peter. Ty si mi volala, pravda?“
Sánka mi šla padnúť až niekam k susedom. Nezmohla som sa ani na slovo dobrých päť minút. Ale volajúcemu to nevadilo, lebo ten pokračoval bez toho, aby dostal odpoveď.
“Nemohol som ti to zdvihnúť, lebo jeden zo strážnych anjelov zabudol, kde býva jeho zverenec. Vieš, nováčikovia. A aj tak nikdy nedvíham a radšej volám späť. Mám totiž super paušál od H2O. Nekonečne voľných minút cez pracovné dni a neobmedzený počet SMSiek cez víkendy. A tak ti volám späť.“
„Aha.“
“Takže môžeš hovoriť. Venujem ti presne toľko času koľko potrebuješ a zodpoviem ti všetky otázky, ktoré budeš mať.
„Jasné...“
“A nehanbi sa. Mladí s týmto majú občas problém. Myslia si, že s niekým tak starým ako som ja nemôžu vedieť komunikovať, ale neobávaj sa. Aktualizujem si novú slovnú zásobu každý týždeň. Lebo ľudia sa tak rýchlo rozvíjajú. Takmer nestíham držať krok s dobou. Asi voláš prvýkrát, takže ťa chcem posmeliť. Vážne sa niet čoho báť. Počúvam ťa a môžem ťa ubezpečiť, že si tento rozhovor nenahrávam a nebudem ho chcieť požiť proti tebe pri poslednom súde!“
„Ja sa nehanbím. Len som prekvapená. Ak je toto len nejaký sprostý vtip, tak... Prepáčte nechcela som nadávať. To mi ušlo!“
“Klídek. Všetko je oukej!“
„Tak dobre. Potrebujem zistiť jednu informáciu. Kto vymýšľa zákony Fantázie?“
“Samozrejme, že Šéfko!“
„Tým myslíš koho?“
“Boha, Ježiša alebo Ducha Svätého, vyber si.“
„Aha... Veď nie sú oni jedna Božská osoba?“
“Dobrý postreh!“
„A dajú sa tieto zákony meniť?“
“Isteže, keď sa preto Šéf rozhodne...“
„A môžem podať sťažnosť? Takú oficiálnu. Aby si to On prečítal?“
Kedykoľvek...“
„Tak ju podám hneď!“
“Nech sa ti páči. Formulár na sťažnosť máš priamo pred sebou!“
„Ako?“
“Na stole! Priamo pred tebou!“
Naozaj tam bol formulár!
„Ako sa sem dostala?“
“Technika, moja milá, je v tejto dobe na veľmi vysokej úrovni. Ty by si to mala vedieť lepšie ako ja!“
„Mám to vyplniť perom alebo ceruzkou?“
“Čím len chceš! Ale nie krvou, prosím ťa. Lebo skener ju nemôže zniesť!“
Tak som ho vyplnila. Napísala som tam, že sa mi nepáči, že keď je človek chorí, nemôže ísť do Fantázie a že v podstate za to môže počasie vo Fantázii, že som ochorela, lebo tam to človek nerozpozná, že mu je zima alebo podobne. Chápete. A keď som skončila povedala som do telefónu:
„A čo teraz?“
“Otvor okno!“
„Už je otvorené!“
“Otvor ho dokorán!“
Tak som ho poslúchla. A otvorila som ho dokorán. A keď som pozrela na stôl, formulár bol preč. A tak som zase pozrela von oknom a videla som papier biely ako obláčik vznášať sa smerom k nebu. Alebo to bol naozaj obláčik?
“Ďakujem za vyplnenie a tvoja sťažnosť bude okamžite prehodnotená Šéfkom!“
„Ďakujem!“
“Aj ja. Keď budeš mať niekedy ďalšie otázky, kľudne prezvoň. Ja ti brnknem späť.“
„Tak teda pekne ďakujem ešte raz. Pekný deň a ešte sa chcem spýtať...“
“Len do toho!“
„Môžem nechať niekoho pozdravovať?“
“Ak si si istá, že má u nás trvalý pobyt...“
„Áno, teda myslím. Chcem pozdraviť svojho krstného.“
“Odovzdám...“
Zložili sme obaja. Tak spokojná som sa už dlho necítila.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
qissa
28. 9.sept. 2007 10:30
Jééj, no vidíš!
Napíš svoj komentár