Strach z budúcnosti doľahol na mňa, lebo toho dňa sa všetko zmenilo. Zmizol si z môjho života ako keď sa malá mláčka vyparí z prašnej cesty uprostred júla. Slnko na ňu neľútostne praží a ona s tým nemôže nič urobiť… Vyschne…
Vyschla naša láska a preto sa to stalo? Stále premýšľam ako… ako k tomu mohlo dôjsť? Veď ešte nedávno sme boli takí šťastní. Stále spolu, bez prestávky. Len ty a ja uprostred našej lásky.
Veď mohlo to tak byť naveky, nebyť ruky cudzej, ktorá vstúpila do nášho života. Ruky, ktorá nás pripravila o naše šťastie, o našu lásku. Ruky, ktorá si vzala tvoj život – a s ním aj ten môj.
Kto pochopí to?
Toľko nešťastia… nie je spravodlivé, aby niekto trpel takto – tak ako ja!
Svet sa točí, ľudia sa rodia, vyrastajú, dospievajú, starnú a umierajú… Aj ty si umrel, ale to nebol ešte ten správny čas! A ja? Ja som zamrzla… svet sa točí ďalej a ja stojím tak ako v ten deň.
Stojím pred hrobom a plačem, lebo si zmizol. Hľadať ťa nemá zmysle, lebo viem, kde si. Skúsiť ísť za tebou? Neexistuje spôsob ako to urobiť bez bolesti… Čo teda robiť mám? Plakať ďalej?
Nedokážem urobiť krok v pred… nohy mám ťažké ako z cementu. Toto – ach, tá beznádej, to zúfalstvo – to vydržať sa nedá!
Keby som tak mohla zmazať zákony gravitácie a vzlietnuť… Letieť a už nikdy sa nezastaviť. Len tak by som sa zbavila svojho trápenia. Ostalo by tam dole podo mnou, lebo je ťažšie ako čokoľvek iné… nemohlo by vzlietnuť so mnou…
Prešla jeseň, je tu zima… Prichádza jar… Končí leto… nevnímam chlad, dážď, sneh, vietor, slnko, horúčavu… Neexistuje nič okolo mňa, len prázdnota, do ktorej padám.
Silly ma už pomaly opúšťajú a ja cítim, že sa blíži koniec… koniec, na ktorý tak dlho čakám. Koniec, ktorý bude novým začiatkom… Naším začiatkom… Mojím a tvojím…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár