Chlapec-muž sa rozlúčil s rodičmi a pobral sa domov. Tam sa zbalil do malej cestovnej tašky, vzal si doklady a nejakú hotovosť, zašiel do svojej ordinácie a na dvere prilepil lístok na ktorom stálo, že odchádza na dovolenku. Návrat – neurčitý. Ako súkromný lekár si to mohol dovoliť. Potom zatelefonoval svojej zdravotnej sestre, aby nechodila zajtra do práce. Ani pozajtra a ani potom.
Dám vám vedieť, kedy sa máte vrátiť. Nie, nedostali ste výpoveď. Len potrebujem dovolenku… Vy sa o peniaze nebojte! vysvetlil jej zhovievavo a rozlúčil sa s ňou. Potom sa pobral na letisko a kúpil si letenku na prvé lietadlo, ktoré malo letieť. To lietadlo malo namierené do Juhoafrickej republiky. Chlapec-muž nemal ani tušenie, čo si tam počne, ale rozhodol sa, že prekrižuje celú Afriku krížom-krážom a ak nenájde to čo hľadá, poberie sa do Ameriky, potom do Ázie, potom do Austrálie a potom do Európy. Povedal si, že ak nikde nenájde to čo hľadá, pôjde sa pozrieť aj na Antarktídu.
Ale čo potom? Nastolila sa mu v hlave otázka. Čo ak nikde nenájdem to čo hľadám. Kde nájdem poklad? Nie som pirát a nemám žiadnu mapu, ktorá by ma zaviedla na Ostrov pokladov…
Tieto myšlienky ho prenasledovali vo dne, v noci. Prešiel celú Afriku, spoznal mnoho do-brých a láskavých ľudí, videl nádherné miesta a bol šťastný, ale keď zakotvil po dlhej ceste v Egypte a zamyslel sa, poklad v sebe nenašiel. Ani v sebe ani nikde inde. Zarmútilo ho to, lebo sa mu nechcelo opustiť toľkých úžasných ľudí, ale spomenul si na svoje predsavzatie a kúpil si letenku do Ameriky.
Bola úchvatná. Moderný život v Severnej Amerike, a taký originálny v Južnej. Boli to jeho najlepšie roky. Opäť tu našiel nespočetné množstvo priateľov. Dokonca sa oženil s jednou Argentínčankou, ktorú spoznal v Rio de Janeiro. Miloval ju z celého svojho srdca a z celej svoje duše. Ale pár dní po ich svadbe si uvedomil, že ten poklad stále nenašiel. Keď sa jej zveril, povedala mu, že mu ho pomôže hľadať. A tak sa spolu vydali naprieč zvyškom Ameriky. Ale opakovala sa to, čo v Afrike. Chlapec-muž sa spýtal svojej manželky, či je ochotná odísť s ním do Ázie a pátrať ďalej. Bol ochotný kvôli nej v pátraní po poklade prestať, ale ona súhlasila, lebo ho tiež milovala z celého srdca a celej duše.
V Ázii to bolo pre nich oboch ťažké. Boli vystavení mnohým nebezpečiam, lebo naokolo zúrila vojna. Tam dlho nepobudli, lebo si boli istí, že poklad sa tam nemôže nachádzať. Pobrali sa do Číny a do Japonska, ale tam tiež nepochodili. Zasiahla ich jedna katastrofa za druhou. Zemetrasenia, prílivové vlny, hurikány… Ale vyviazli zdraví. Keďže bol chlapec-muž dobrým lekárom, rok, dva sa tam zdržali a pomáhali ľuďom. Jeho manželka si urobila kurz prvej pomoci a pomáhala mu. Narodil sa im syn. Chlapec-muž bol presvedčený, že nemá zmysel ďalej pátrať po poklade, lebo má milujúcu ženu a syna a práca, ktorú robí, ho napĺňa. Ale žena sa ho spýtala, či má poklad, ktorý hľadal. Opäť sa zamyslel a zistil, že nemá. Spýtal sa ženy, či je ochotná odísť s ním do Austrálie a ona súhlasila. Sadli do lietadla a pobrali sa ta.
Austrália sa im obom páčila. Všade ich privítali s otvorenou náručou. Či to už bolo vo veľkom meste alebo niekde uprostred prérií. Chlapec-muž bol spokojný, lebo syn mu rástol ako z vody a bol to veľmi múdry chlapček. Žena mu stále hovorila, že je ako on a chlapec-muž bol pyšný. Ale keď obišli celú Austráliu, chlapec-muž vedel, že to čo už tak dlho hľadá, nenašiel ani tu. Začínal sa báť, že sa mu nikdy nepodarí nájsť poklad. Žena na ňom videla, že je zronený a spýtala sa ho, kedy odchádzajú? Pozrel na ňu s očami plnými sĺz. Neplakal preto, lebo bol smutný. Naopak. Bol šťastný, lebo mal ženu, ktorá je taká chápavá a obetavá. Ale bál sa, že by sa pre ten jeho rozmar mohla hnevať…
Kdeže rozmar, miláčik, vravela mu, len si stratený a potrebuješ sa nájsť.
Chlapec-muž sa zamyslel nad jej slovami, ale potom to nechal tak.
O pár dní boli pobalení a pripravení na odchod. Syn práve dovŕšil piaty rok a veľmi sa na cestu tešil, pretože v tomto veku sú deti neskutočne zvedavé. Neustále sa vypytoval ocka a mamy, aké je to letieť lietadlom, ako vyzerá zemeguľa zhora, akí sú ľudia tam, kam poletia a tak ďalej. Toľko otázok, až na niektoré nemali odpoveď.
Ako prvé navštívili Anglicko. Všetkým sa im tam veľmi páčilo a syn začal navštevovať školu. Asi po roku sa manželom narodila dcérka a oni sa rozhodli, že sa poberú ďalej, lebo chlapec-muž ešte stále nenašiel svoj poklad. Križovali Európu a život bežal ako voda. Pri návšteve Rumunska sa streli s jedným kočovným národom. Chlapec-muž bol už natoľko zúfalý, že sa pobral k tamojšej veštici.
Čo mám robiť? pýtal sa jej. Hľadám poklad a stále som ho nenašiel. Ubližujem svojej rodine aj sebe, ale ja ho musím nájsť. Môj život bez neho nebude mať zmysel.
V čo veríš? spýtala sa ho veštica.
V čo verím? Ja? Mal by som v niečo veriť?
Každý v niečo verí… alebo v niekoho. V čo veríš ty? pýtala sa ho veštica.
Chlapec-muž sa zamyslel, ale neprišiel na nič.
Tak vidíš, priateľ môj, povedala mu. Nemusím byť veštica na to, aby som zistila, čo ti chýba. A pokiaľ sa nemýlim, čo sa mi nestáva, aj tvoja žena veľmi dobre vie, čo ti chýba, ale asi ti to ešte nepovedala.
Chlapec-muž odchádzal od veštice celý zmätený a ešte popletenejší ako keď k nej prichádzal. Nevedel… nerozumel jej slovám.
Manželka spozorovala na ňom, že je zamyslený a prisadla si k nemu po večeri, keď uložila ich dcérku a syna spať.
Veštica mi povedala, že ty vieš, čo mi chýba, ale ešte si mi to nepovedala. Ty vieš čo je môj poklad? spýtal sa jej skôr ako stihla niečo povedať.
Áno, viem to a vieš to aj ty, ale máš to niekde hlboko v sebe a ešte si to tam nenašiel, odpovedala mu.
Je to vo mne?
Áno…
Ako to mám nájsť?
Stačí hľadať v tichu, povedala mu žena.
Nerozumiem tomu. Hľadám už tak dlho a stále nič, nariekal chlapec-muž.
Lebo si nehľadal na správnych miestach. Alebo preto, lebo si mal zavreté oči.
Chlapec-muž sa pobral preč z domu, aby si utriedil myšlienky. Kráčal, kam ho nohy viedli a nepozoroval nič okolo seba. Snažil sa zamerať na svoje vnútro; na svoju dušu a srdce. Čo mu vravia? Kam ho smerujú? Kam má ísť? Pred čím zatváral oči? Čo si nevšímal?
Zrazu zastal a zdvihol zrak k nebesiam. Obloha bola posiata hviezdami. Nekonečno… cesta… poklad… viera… Upriamil zrak pred seba a v diaľke pred sebou uvidel obrysy veže kostola. Nebolo to ďaleko a tak sa pobral ta. Tiahlo ho tam a nevedel od kostola odpútať zrak. Nevnímal chôdzu blatom. Mal pocit, že sa vznáša a že ho ku kostolu nesie akási iná sila. Za chvíľu, ktorá sa mu javila ako večnosť bol pred otvorenou bránou starého kostolíka uprostred ničoho. Bez rozmyslu vošiel dnuka. Zastal pred oltárom a hľadel na Kristovo ukrižované telo…
Viera?
Sadol si do lavice a v nemom úžase ostal v kostole celú noc. Keď sa na druhý deň vrátil domov, žena sa ho nepýtala kde bol. Stačilo jej, že videla jeho tvár.
Choď sa prezliecť do čistého, povedala mu.
Prosím?
Je nedeľa…
Chlapec-muž sa spamätal. Ach, áno… môj poklad…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
srdce1357
8. 4.apríla 2007 19:48
jeeej...sice troocku dlhe, ale pjekne...a pravdive..proste staci otvorit oci a nesnazit sa odchadzat, ked vsetko co clovek potrebuje ma vedla seba..
Napíš svoj komentár