Ísť doľava? Doprava? Mám ostať stáť? Nevidím tam však nič. Iba obláčikové ovce, ktoré sa pasú na tej obrovskej modrej lúke. Ako po sebe skáču. Snáď nerobia nič zlé. Alebo? Cikráši jedny ( slight_smile: Pobavilo ma to, no stále neviem kam ísť. Je to také ťažké? Urobiť chybu? A potom za ňu pykať, po rokoch sa tváriť, že som si zvykla na to nepohodlie ktoré som si nerozvážne vybrala?
Od mala veľké plány, od mala chcieť byť tá najlepšia, bezhlavo sa púšťať do všetkého čo uvidím. Nie nechcem to, nechcem sa popáliť, no bez jaziev to nejde. Nikto nemôže ostať neporanený. Jednoducho sa to nedá. Len sa nebáť. Ešte raz sa pozriem na oblohu. Tento krát je tma. Okrem dorastajúceho mesiaca moje črty tváre ožarujú hviezdy. VIdím veľký voz, vidím moju hviezdu. Tú ktorú som si vybrala ako malá s ocinkom.
A v nej vidím aká je pravda. Ako sa nemám báť, ako mám žiť a nie bezducho sedieť alebo sa hnať. Jednoducho ísť obyčajným krokom do predu, a tak sa dostanem najďalej....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bonita
12. 1.januára 2010 19:14
nadpis ma uplne dostal a aj pismo
2
Ja sa momentalne nachadzam v podobnej faze... ale u mna to je asi v tom zmysle horsie, ze mozno by som aj vedel co a ako, ale namiesto toho aby som konal, a zacal veslovat v tom mojom malom clne, tak sa nechavam unasat prudom, a iba nadavam, ze ten smer sa mi nepaci...
Napíš svoj komentár