Vazal života, v byte vždy podobné ticho. Ja v jeho chlácholivom lone. Počúvam ho, sedím ako slušný chlapec. Vedľa mňa samota sa pomrví a potom veľmi rýchlo, uvoľnene presvedčí ma ľahko, nech sa nezdráham a idem na vec.

Dobre, poviem.

Zo skrine povyberám vankúše. Je ich asi dvadsaťtri, ak sa nemýlim. Plačú od radosti. Prejavujem záujem, hrám sa s nimi, hovorím im, že sú tie najkrajšie. Som k nim milý. Vidím podobnosti medzi našimi životmi. Oni v skrini, ja v byte, skriňa v ňom. Vo mne mäkké ticho. Vankúšovo teplé.

Nikdy viac ich neodložím do tmy. Celé roky s nimi budem ich priateľom, liečiť ich zo vzdychov samoty pri mojom svetle. Bude ma hladiť šuchorenie polyesterového rúna v ich spokojných bruškách. Doprajem im v bavlnených obliečkach cítiť, čo im dodnes chýbalo - súznenie. Budem s nimi tuná počúvať, čo nám pekné šušká samota.

Už s jedným z nich spím.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár