Láska, tá všetko berie

Nenávidím ten hlúpy pocit. Keď mi niekto chýba. Prečo hlúpy? Pretože jemi proti srsti byť zraniteľná a bezmocná. A momentálne som v dosť zlom štádiu, čo sa toho týka. Na jednej strane sa snažím si nahovoriť, že i tak by som sa svojmu princovi nemohla poriadne budúci rok venovať, čoho dôvodom jest vysoká škola vo Viedni, no všetci veľmi dobre vieme, že je to hlúposť na kvadrát. Lebo kto chce, čas si nájde. A na tej druhe strane si len vnútorne, no dávať to najavo by bolo proti srsti môjmu egu, smútim sama pre seba. Koniec koncov - môžem si za to sama. Možno mi to tak vyhovuje. To keby som sama vedela. Možno i viem, len neviem, či si to priznať. Neustály vnútorný boj. Ale koho? Mňa? To snáď nie, žeby bipolárna disfunkcia? Do čerta aj s psychiatrickými termínmi Len čistá manipulácia s ľudským vedomím, nevedomím, podvedomím. Ľaľa, tu zase prechádzame ku psychológii! Jednoducho nebudeme zachádzať už do podrobností problematiky rozporuplnosti mojej osoby, ktoré ale aspoň vie, čo by od života čakať chcela, čo v ňom mieni dosiahnúť, po čom túži jej dievčenské poetické srdce a po kom sa zatiaľ márne obzerá. A možno jej to snáď i pred nosom leží, kričí ´Tu som! Čo nevidíš ma snáď? Zniesol by som ti i modré z neba, i Peklom by som pre teba prešiel!´. Kto pozná Božskú komédiu, vie, o čom hovorím.
A ešte keď sa k tomu pridá moja dokonalo rozporuplná osobnosť, ktorá by síce rada niekoho pustila do svojho života a srdiečka, no nechce, aby jej ten niekto ublížil. Má strach a pociťuje úzkosť, ak dvorí sa jej niekto, či veriť mu má. Chce to viac času...Len keby som ja nebola taká nedočkavá princezná čakajúca na svojho princa v žobráckom rúchu. Ešte, že ma napĺňa toľko iných vecí, toľké šťastie ľudí mne blízkych a ľudí celkovo okolo mňa, ten príjemný pocit, keď niekomu môžem pomôcť už len tým, že mu zlepším náladu svojim úsmevom, letmým, no úprimným pohľadom. Ach, my mimozemšťania či azda nie?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu