Už dávno som sa zbavila jeho košele a tak som nechty zaborila do jeho nahej hrude. Moja ruka skĺzla k okraju jeho nohavíc a na to si otočil moju tvár k sebe, pritisnúc svoje krvou pokryté pery k mojim. Cítila som chuť svojej vlastnej krvi a nevedela som sa jej nabažiť... Páčilo sa mu to a dovolil mi zahryznúť sa mu do spodnej pery, aby som aj ja mohla ochutnať jeho. Oprel ma o drevený stĺp pri posteli a s ľahkosťou ma vyzliekol z dlhých tmavých priehľadných šiat, ktoré mu na mne začali vadiť. Úplne si ma pritisol k sebe a nechal ma pocítiť, že je na mňa už dávno pripravený a tak som mu prešla perami pomaly po hrudi dole k nohaviciam...
°*°
Pred vyše päťdesiatimi rokmi.
Po tom ako Luciusova veštica vyjadrila záujem o Sonyu, lebo bola zvedavá čo ako človek, ktorý sa stal démonom dokáže - Sonya drzo zareagovala.
"A čo ak odmietnem? Zabijete ma? Preto je tu on?!" a pohrdne pohodila hlavou smerom ku kráľovi upírov. Ten na takéto správanie nebol zvyknutý a vzbĺkla v ňom zlosť.
"Lenže ty neodmietneš," usmiala sa na ňu veštica a Sonya sa opatrne postavila. Ešte stále bola oslabená, ale pohľad jej tentokrát už spevnel, keď pozrela na telo svôjho brata.
"Myslím, že by si si mala najprv odpočinúť, bolo toho na teba dneska dosť. Lucius ťa odvedie do tvojej komnaty," odvetila veštica a zmizla niekde vzadu.
Až keď ju už Lucius necítil v miestnosti, tak pristúpil k Sonye a drsne ju chytil za ruku.
"Neviem, prečo ťa tu tak veľmi chce veštica, ale ona je jediný dôvod, prečo si ešte nažive. Takže sa nauč správať, lebo moja zhovievavosť má hranice."
Ale Sonya sa naňho len uškrnula - nemala strach a jediné, čo sa jej zračilo v očiach bol odpor.
"Ak ma chceš zabiť, tak to sprav teraz, potom na to už nebudeš mať možnosť."
Lucius ju na to prirazil k stene priškrtiac jednou rukou, ale ona sa ho nebála - nepočul, že by sa jej srdce pojašene rozbúšilo a to ho úplne vyviedlo z mieri.
"Keby to teraz bolo obrátene, ja by som neváhala zabiť ťa," odsekla cez zotnuté zuby a na to pri Luciusovej tvári niečo preletelo a škrablo ho to. Bol to vešticin domáci maznáčik, malý netopier, ktorý mu dal jasne najavo vôľu veštice - len preto Sonyu pustil. No následne ju schmatol zasa za ruku a ťahal preč.
Viedol ju hore cez chodbu komnát upírov, ktorý si ju s hrôzou obzerali. Aj napriek tomu, že bola strašne slabá a naozaj tak aj vyzerala - tak po tom, čo spravila vonku, sa jej každý stránil. Lucius ju ťahal hore na chodbu, kde mal komnatu i on sám. Usúdil totiž, že bude lepšie, ak ju bude mať poblízku pre prípad, že niečo vyvedie. A k jej dverám samozrejme postavil aj stráž, ktorá na ňu mala dohliadnuť.
Lucius ju pustil až v izbe, kde podišiel k posteli schmatnúc fialové priehľadné šaty, ktoré na nej ležali.
"Obleč si toto. Každý bude vedieť, že si vešticin učeň a nechajú ťa na pokoji. A to čo máš na sebe spáľ, vyzeráš smiešne."
"Tak radšej budem vyzerať smiešne ako jedna z tých, čo ti vyhrieva posteľ," odsekla mu a jemu vtedy pretiekol pohár trpezlivosti. Schmatol ju za vlasy a šmaril na posteľ.
"JA ŤA NAUČÍM! Čo si to o sebe myslíš?!"
Sonya sa spod neho snažila vyslobodiť, ale bol omnoho silneší. Podarilo sa jej ho len škrabnúť na líci, na čo ju udrel.
"Ak chcem aby si bola moja štetka, tak sa ňou aj staneš! ROZUMELA SI?!" ale keď sa vrhol na jej pery, ona mu vdýchla do úst oheň.
Po kusoch mu začala páliť pery a vtedy z nej zoskočil. Začal ťažko vykašliavať krv a bolesť, ktorú cítil, neprestávala. Tvár sa mu hnusne pálila, až mu bolo vydieť kosť z čeluste. Oči mal podliate krvou a s desom pozrel na Sonyu, ktorá zlostne predýchavala čo sa stalo.
"Skús sa ma dotknúť ešte raz a ZABIJEM ŤA," precedila skrz zuby a hodila mu k nohám fialové šaty tak, že aj tie vzbĺkli v plameňoch.
Lucius uskočil k dverám a ešte raz jej venoval nenávistný pohľad bez polovice tváre. Keď po tom vyšiel, stráže naňho hneď vypúlili oči a chceli sa ho spýtať, že čo sa stalo, ale on na nich ziapol.
"NECH SA ODTIAĽ ANI NEPOHNE!! Ináč mi budete odpovedať osobne!"
Keď odišiel z jej komnaty, Sonya ihneď priskočila k šatám a rýchlo zaštliapla plamene. Potom sa zniesla na zem a v jej očiach sa objavili slzy, kvôli bratovi.
Lucius sa vybral späť k veštici, ale nikde ju nevidel.
"Kde si ty BOSORKA?!" zúril, ale keď začul za sebou vešticin hnas, primrzol.
"Tu."
Lucius to neznášal, nikdy nevedel kde je, proste ju nedokázal vycítiť, keď ona nechcela - bola ako duch.
"Tá tvoja zverenkyňa mi urobila TOTO!" a ukázal na tvár, ktorá sa mu ešte stále nezačala hojiť.
"Úžastné, má moc aj cez moje náramky," povedala si skôr pre seba, ale kráľ mal dobré uši.
"Nie je OVLÁDATEĽNÁ! A ešte stále mi chýba polovica tváre! Urob s tým niečo!"
"Neboj sa, po chvíli sa ti to začne hojiť. A čo si vlastne čakal?! Nemal si ju napadnúť... ona nie je pre teba do postele! Správaj sa k nej slušne a nebude ťa napádať."
Luciusa šlo priam roztrhať. On bol predsa kráľ! Robil, čo sa mu zachcelo a vždy dostal, po čom zatúžil. Najprv ho to naozaj naštavlo, ale musel sa zmieriť s tým, že Sonya nebola jedna z jeho upíriek, s ktorými si robil, čo chcel.
Nakoniec sa vrátil do miestnosti pod schodmi, kde mal akési útočisko. Vybavoval tam obchody a často si tam užíval s krásnimi ženami. Teraz tam šiel za Torom, vodcom tároba Eresia, s ktorým si chcel vybaviť účty - to, že nepočúvol jeho zákaz experimentov na zajatcoch ho veľmi naštvalo.
Tor stál neďaleko jeho stola pri stene s jednou upírkou a hovoril jej sladké rečičky do ucha, no keď prišiel jeho kráľ, prestal.
"A Lucis, priateľ môj..."
"Vypadni," ukázal upírke a tá ho okamžite poslúchla. No Tor sa tváril trochu kislo, keď ju musel pustiť. Lucius obišiel stôl a sadol si. Rukou nazačil Torovi, aby tak urobil aj on.
"Tak začni, chcem vedieť všetko o tomto tvojom pokuse a zahrň aj to, prečo si ma neposlúchol."
Tor si prešiel rukou po tvári a najprv mlčal. Vyzeral akoby nevedel kde začať, ale potom sa naklonil k Luciusovi a spustil.
"V skutočnosti som tvôj zákaz neporušil, oni dvaja boli z prvej skupiny, až po úmrtiach si mi to zakázal."
"Neodporúčam ti byť tak blízko, lebo tvôj krk ma ľahko zláka. Spomienky v tvojej krvi by mi poskytli rýchlešiu a dôverihodnejšiu odpoveď."
Na to sa Tor odtiahol a oprel sa v sedačke. Mal pocit, že si slová musí veľmi vážiť, no pritom sa musí poponáhľať a nestrácať čas, lebo na to doplatí. Pritom musel získať, čo chcel...
"Pamätáš sa na prvú skupinu?" položil otázku, ale nečakal odpoveď, len pokračoval. "Bolo to šesť ľudí z jednej dediny. Najprv som chcel štyroch mužov v iných rokoch - jeden starší bojovník, dvaja mládenci a jeden chlapec. Lenže ten chlapec mal pri sebe sestru, dvojča - boli nerozlučiteľní, a tak som ju zobral tiež. Aby bol experiment kompletný zobral som teda ešte jednu mladú ženu.
Keď im Urei dala elixír z Údolia Mŕtvych, tú ženu to roztavilo z vnútra. Čakal som, že to ani malý nevydržia, ale držali sa. Toho starca to na druhý deň vysalo - zostala z neho len koža."
"Šiesti? Mne si pôvodne hovoril len o dvoch!"
"Ano, keď si vtedy prišiel do tábora ukázal som ti len tých dvoch mladíkov. Jedného som nechal uhryznúť, ešte predtým než si prišiel..."
"Viem ako to dopadlo. Keď ho uhryzol vlkolak, síce mu zostala jeho ľudská podoba, ale roztrhal nielen vlkolaka, ktorého si mu kázal, ale ešte ďalších dvoch upírov. Tvôj plán na riadených bojovníkov sa ti vymkla spod kontroli!"
"A keď si mi ho potom rozthal, bez toho aby som ho mohol ďalej skúmať, tak som ti ukázal už len toho druhého mladíka. Nemohol som dopustiť, aby si našiel i tie die decká!"
"A čo si zistil? Čím mladší, tým lepšie sa ti na nich experimentuje?"
"Ich telo elixír dokonale prijalo, ale pri démonických silách bolo tomu dievčaťu vždy zle. Cvičil som ich oboch. Silu si museli vybojovať, ale to dievča nie a nie reagovať. Chlapcovi sa to podarilo, ale navonok ho to zmenilo..."
"To že vyzeral ako tvor z podsvetia nazývaš ZMENA? Ja sám by som nebol povedal, že to bol raz človek! A čo to dievča? Ako to, že sa od teba dostalo preč?! AKO SI TO MOHOL DOPUSTIŤ?!"
"Ja som nevedel, že to dievča žije... nechal som ju zabiť."
"No tak mne sa zdá byť dosť živá!"
"Nezvládala to - bola na tom zle. Myslel som si, že to neprežije, a tak som jej to chcel uľachčiť. Povedal som jednému z mužov, nech ju vezme von z tábora a tam zabije. Nemohol som dopustiť, aby sa jej telom živili obludy v tábore. Chcel som, aby jej telo hodil do lávi. Netušil som, že keď sa nevrátil, že ho zabilo polomŕtve dievča!"
Lucius sa tváril zlostne, ale kým mlčal, Tor sa zasa vzchopil.
"Daj mi ju," jeho kráľ naňho prekvapene zdvihol obočie. "Chcem vedieť, ako to prežila. A ako je možné, že sila čo znetvorila jej brata nesparvila to isté s ňou."
No Lucius len pokrútil hlavou.
"Dám ti za ňu čokoľvek!" zastonal Tor.
"Nie. Chce ju veštica, bude z nej jej učeň."
"Ja som ju stvoril, patrí mne!" a buchol rozzúrene do stola, pričom sa postavil. No rýchlo to oľutoval, keď oči jeho kráľa zahoreli zlosťou.
"TY SA NEMÁŠ PRÁVO NIČOHO DOŽADOVAŤ!! Môžeš sa vôbec tešiť, že ti nechám život!"
Tor na to pozrel do zeme, skyjúc tak svoju zlosť. Ale keď Lucius odchádzal z miestnosti, ešte prehovoril.
"Naozaj necháš vešticu aby ju učila? Už takto je nebezpečná, a keď sa obráti proti tebe..."
"To už nie je tvoja starosť," povedal pokojne kráľ a vykráčal z miestnosti.
~~~
V ten večer sa šiel Lucius pozrieť dole k veštici, ktorá si už k sebe dala zavolať Sonyu.
Keď vstúpil do jaskynnej miestnosti, nachvíľu zostal zarazený. Pri policiach s čudnými odvarmi a časťami zvieracích tiel totiž stála krásna žena. Mala na sebe priliehavé čierne nohavice, košeľu a na tom korzet. Vlasy, ktoré hraly farbami ohňa mala vypnuté dohora. Po chvíli sa k nemu otočila s krásnymi prenikavými zelenými očami, v ktorých sa okamžite zablysla zlosť.
Vyzerala, že chce niečo odseknúť, ale nakoniec sa len spýtala: "Čo tu robíš?" vtedy na jej rameno priletel vešticin malý upír a ona sa naňho usmiala.
"Hľadám vešticu," odvetil Lucius premeriavajúc si ju očami.
"Čo potrebuješ?" ozval sa za ním hlas a na to Sonya odišla dozadu aj s malým upírom na pleci.
"Rozprával som sa s Torom, povedal mi o tých pokusoch. Myslí si, že to dievča..."
"Nemusíš predstierať, že ťa to zaujíma. Poznám ťa dobre Lucius, ty si sa prišiel pozrieť na ňu," a ukázala hlavou smerom k Sonye, ktorá bola vzadu, ale bolo ju počuť. "To, že sa ti vzoprela sa ti páči. Ona ti totiž nepatrí, a preto po nej túžiš."
Vtedy sa z tmy vynorila Sonya a Lucius sa na ňu letmo pozrel.
"Nebuď smiešna," odsekol veštici, ale pohľad od dievčaťa neodtrhol.
"Len aby. Upozorňujem ťa Lucius, drž sa od Sonye ďalej. Nie je pre teba do postele, ja sa jej totiž nevzdám. Má až príiš veľký talent a vôlu."
Luciusa jej materinský prístup prekvapil, no nedal to na sebe poznať.
~~~
Takto to začalo. Sonya sa rýchlo učila temným kúzlam od veštici a jej moc rástla každým dňom. Temné tiene si ju tiež rýchlo obľúbili, čo bosorka ešte nikdy nevidela. Mladá žena mala v sebe proste niečo zvláštne.
Lucius si myslel, že ho jednoducho láka jej nedosiahnuteľnosť - ako povedala veštica. Bol naštvaný, že ju nemôže mať a preto sa potreboval vybúriť - upírky sa mu každý deň striedali v posteli.
V jeden deň, keď prechádzal okolo arény, kde bojovali obludy z Torovho tábora, uvidel dole Sonyu. Ale nebola sama, bojovala s upírmi z jeho armády. Najprv sa naštaval, keď uvidel ako ohnivou guľou trafila jedného z nich. No keď následne k nemu žena pribehla, aby mu pomohla uhasiť oheň, zistil, že trénujú.
Chvíľu ich sledoval a všimol si, ako sa behom boja Sonya zlepšuje, ale len do určitého bodu. Tušil, že to robia tie náramiky na jej končatinách.
Asi po pol hodine sa nakoniec rozišli, ale Sonya zostala dole. Podišla k zbraniam, odkiaľ si zobrala štyri oštepy a postupne ich pozapichovala do zeme - vytvoriac terče. Svojími ohnivými guľami všetky trafila, hocijaký úskočný manéver na nich skúšala.
Neskôr Lucius videl, že si dala dole z pravej ruky puto a do nosa mu udrel pach krvi. To ho zaujalo a zoskočil k nej do arény, keď si ho zase nasadila.
"Čo to bolo?" opýtal sa a ona sa k nemu preľaknuto otočila.
"Na čo myslíš?" odvetila odmerane.
Lucius ukázal na jej ranenú ruku, bolo to akoby ju niekto porezal.
"Veštica povedala, že ak si to chcem dať dole, musím sa zlepšiť natoľko, aby sa moje telo pri tej moci netrhalo. Ale hocijako sa snažím, ešte stále to nejde," povedala hľadiac na svoju ruku. No hovorila to skôr sama sebe, než Luciusovi.
"To bude tým, že sa pri mojich vojakoch obmedzuješ - takto za nezlepšíš."
V Sonyních očiach vzbĺkol hnev, lebo si myslela, že sa jej posmieva.
"Myslím, že potrebuješ pohyblivý terč, ktorý ťa naučí aj bojovať," dodal rýchlo Lucius. "Čo povieš na mňa?"
Žena prekvapene zdvihla obočie, keď rozprestrel ruky.
"Ty chceš byť môj terč?"
Lucius sa na to uškrnul a pristúpil k nej o krok bližšie, pričom jej provokačne pozrel do očí."No, ale to by si ma musela trafiť."
Prvýkrát sa naňho usmiala - síce so štipkou zákernosti. No Lucius bol rád, chcel aby do boja vložila všetko, chcel vedieť, čoho je schopná.
Keď začala bojovať s Luciusom, zistila, že čo sa dovtedy naučila, jej proti kráľovi upírov vôbec nestačilo. Netrafila ho ani jedenkrát! Kým bola Sonya zadýchaná a vyčerpaná, Lucius sa bezstraostne usmieval.
No žena cítitla, že silnie. Nakoniec, keď sa už naozaj naštvala, sňala puto z pravej ruky a strelila. Tento oheň bol úplne iný ako predošlé a Luciusa prekvapil. Trochu mu dokonca chytil rukáv košele, ale uhol sa. Celkovo musel trochu zrýchliť, čo ho dosť prekvapilo.
Po pol hodine Sonya padla vyčerpaná na kolená, držiac sa za doráňanú ruku a kráľ k nej okamžite pribehol. Ruku mala až po lakeť dorezanú.
"Ďakujem," usmiala sa naňho úplne vyčerpane.
Lucius na ňu prekvapene pozrel, keď sa postavila a puto nechala na zemi. "Nemala by si si ho znovu nasadiť?"
"Netreba, už to bude dobré. Pri posledných strelách to už nebolelo, len toto sa musí zahojiť," a s tým pomaly odkráčala.
Lucius zostal stáť ako obarený - uvedomil si, že tá žena ho fascinovala...
~~~
Kráľ svoj večer strávil v pracovni, kam za ním prišla jedna z jeho štetiek. Mala na sebe dlhé čierne šaty s výstrihom, ktoré jej vzadu zakývali biele vlasy čiahajúce po driek. Lucius stál pri okne a v ruke držal čašu s krvou. Pri pohľade na ňu sa na jeho tvári neobjavil žiadny cit, len zaregistroval, že vstúpila.
"Nemám na teba náladu," odsekol nezaujato a odvrátil sa späť k výhľadu. Bola jasná noc, aj keď nebol spln.
Quenia k nemu podišla a oprela sa o rám okna, pričom naňho zvodne gúľala sivé oči, ale ním to ani nepohlo. Vtedy si žena rozopla šaty na ramenách a tie z nej skĺzli ako nič.
"Možno potrebuješ len trochu povzbudiť," usmiala sa naňho, ale on vtedy zacítil na chodbe Sonyn pach a otočil sa k dverám. Quenia mu pohľadila tvár, ale keď ju zazrel prechádzať okolo pracovne, zmiatol zo seba ruky ženy a naštvane ju chytil pod krkom.
"Povedal som ti NIE," a na to ju pustil na zem.
Odpil si z čaše a odišiel z miestnosti. Sonyu zastihol ešte na schodoch.
"Ako ruka?" opýtal sa a ona zastala.
Otočila k nemu s prekvapeným úsmevom - kráľ sa totiž snažil byť milý.
"Je to dobré, hlavne bez púta," ukázala mu neisto zaviazanú ruku.
Lucius sa vybral k nej po schodoch, ale keď uvidel, že sa nervózne mykla, radšej zastavil. "Zoženiem ti niekoho silného na trénovanie, pri kom sa budeš môcť zlepšovať."
"Prečo? Máš snáď niečo dôležité na práci, že sa chceš vykľuť?" zamračila sa okamžite.
"Keď sa budeš takto vracať k veštici, stiahne ma z kože," ukázal na jej ruku pobavene.
"O ňu sa postarám. Ty sa len zajtra sa objav - TERČ," usmiala sa naňho koketne, čo ho dostalo a prikývol. Lucius sledoval ako od neho Sonya pomaly odkráčala, počarovala mu a vôbec si to neuvedomil. Videla to len Quenia, ktorá ho nenávistne sledovala z dola.
~~~
Ubehlo niekoľko dní tréningu s Luciusom a Sonya sa radikálne zlepšila. Už by zvládla i silnejšieho upíra a to bolo k jej stále pretrvávajúcej ľudskosti neuveriteľné.
Keď tentoraz padla od vyčerpania, Lucius k nej podišiel trochu zadýchaný.
"Ano! Konečne!" lapala po dychu žena, no Lucius jej reakciu nechápal.
"Čo?"
Sonya sa na to zvalila do prachu a zatvorila oči. "Konečne som ťa aspoň trošku dokázala vyčerpať."
Lucius sa z chuti rozosmial a pokrútil hlavou. Quenia, ktorá ich z vrchu arény sledovala, ho nikdy nevidela smiať - zarazilo ju to.
"Nemala by si vstať?"
"To asi nepôjde, necítim si nohy. Nechaj ma tu," povedala potichu so zatvorenými očami.
"Nemôžeš tu zostať, dnes sa..." ale nedokončil vetu, lebo si všimol, že od vyčerpania zaspala. Lucius pokrútil hlavou, zobral ju na ruky a odniesol k veštici.
Tá k nim hneď pribehla, keď ju položil na jedno z lôžek v miestnosti.
"Čo sa stalo?" opýtala sa ustarostene.
"Nič. Len je vyčerpaná, tak som ti ju doniesol, aby si si nemyslela, že som jej niečo spravil."
Ona mu na to len prikývla a odišiel.
Po dobrých pár hodinách sa Sonya prebrala úplne dezorientovane. "Kde som?"
"Neboj sa, si u mňa," ozvala sa veštica od studne.
Žena sa posadila na lôžku, pričom si rukou prešla po krku. "Čo sa stalo?"
"Bola si vyčerpaná a zaspala si na bojišti, tak ťa sem Lucius priniesol. Dneska sa privádzajú obludy z tábora Eresia, nemohol ťa tam nechať."
Sonya na to primrzla a s hrôzou pozrela na vešticu. Začala sa hrabať na svojej poličke s odvarmi, keď Sonya vybehla z miestnosti.
Šla k aréne, kde z hora videla, ako upíri ťahali rôzne príšery v putách a klietkach - prišli pod vedením Tora z Prekliatej Zeme.
"To sú posledné?" spýtal sa ho Lucius prehliadnúc si výber. "Dúfam, že sú tvoji bojovníci dobrí, lebo naši hostia sú vyberaví..."
"Neboj sa kráľ môj, nesklameš sa," a poklonil sa mu pred odchodom za príšerami.
Lucius sa vtedy otočil a zahliadol hore Sonyu, ktorá mu ale rýchlo zmizla z dohľadu.
Ďalšie boje v aréne sa mali konať na počesť príjazdu upírskych vladárov z rôznych kútov sveta. Dokopy bolo osem kráľovstiev a táto udalosť sa opakovala každých desať rokov. Vždy jeden z vládcov hostil ostatných a pripravil pre nich vínimočnú šou. Lenže fascinovať už stáročia starých upírov, ktorý už videli všetko, bolo dosť ťažké.
Kráľovské rodiny dorazili každá v iný čas ďalšieho dňa. Prichádzali vždy so sprievodom ochrancov a časťou svojich rodín. Oficiálne privítanie padlo vo veľkej sále, kde sa zišli všetci. Po Luciusovom boku vtedy stála Quenia, ktorá svojím tedajším postavením bola úplne unesená, i keď jej úlohou bolo len nalievať vládcom do čiaš krv.
Po úvodnom privítaní sa všetci presunuli k aréne, ktorá bola vysvietená fakľami. Z podzemia sa ozýval rev oblúd, ktorýnpretínal ticho tej noci. Kráľovské rodiny si posadali na najlepšie miesta a začala sa šou. Tentoraz sa pred ich oči ale nedostali len obyčajní ľudia - Tor mal práve predísť nudnému masakru a priviesť bojovníkov, ktorý obstoja aj pred očami vladárov.
No Lucius veľmi dobre vedel, že napriek Torovej istote, sa mu ich ohúriť nepodarí. No Luciusa to netrápilo, keby to záležalo od neho, vybodol by sa na celý ten cirkus, no veštica trvala na tom, aby dodržal tradíciu.
Napriek tomu, že sa bojovníci držali celkom dobre, vladári im vždy pripísali smrť. Sonya z nich bola zhnusená. Stála neďaleko nich, po boku vešitci, kam teraz patrila a musela sa na to pozerať.
Tor sa nakoniec rozhodol pustiť do arény ľudí. Naštvalo ho, že mu vládcovia každého bojovníka odsúdili na smrť a on bol vždy ten, čo im podrezával hrdlá. Ľuďom teda strčil do rúk zbraň, aby sa aspoň trochu mohli brániť. Tí sa však príliž báli, strach z nich bol cítiť až hore do hľadiska - jedna z kráľovien si znudene vydýchla, keď to pocítila.
No Sonya vtedy medzi ľuďmi uvidela toho malého chlapca, s ktorým bola zavretá v cele, keď ju priviezli.
Lucius chcel dať znamenie Torovi, aby pustil dnu nejaké príšery, ale Sonya ho zastavila.
"Počkaj!"
On sa k nej prekvapene otočil, no nebol jediný, kto jej venoval pohľad.
"Dovoľ mi pridať sa k nim, aby mali šancu. Myslím, že nikto z vás nie je zvedaví na obyčajný masaker," hovorila zvláštne vznešene a vábne. "Spravým vám to zaujímavejšie, ale zato chcem život jedného z tých ľudí."
"A ty si kto?" pohodila na ňu pohrdne rukou stará kráľovná Zria, ktorej miesto už pred stáročiami zabral jej syn Azazel, no napriek tomu mala ešte v rukách určitú moc.
"Ak sa nemýlim, bude to učeň tvojej veštice," usmial sa na ňu najstarší z vládcov, Brodias - starý kráľ, ktorému rodinu vyvraždili a odvtedy vládol sám.
Sonya mu prikývla, ale zase sa ozval Zriin pohrdný hlas. "Toto je učeň? Nevyzerá na to."
Žena sa pri jej slovách naštvala, ale nedala to na sebe poznať - ešte stále totiž odmietala nosiť tie priehľadné fialové šaty.
"Na tom predsa nezáleží," odvetil Brodias a usmial sa na Sonyu. "Ja súhlasím, aby si sa pripojila k ľuďom. Bolo by to určite záživnejšie, ale vieš aj bojovať, či len čary?"
"Rozumiem, ako si želáte," odvetila mu pochopiac narážku a mierne sa mu poklonila.
Lucius ich pobavene sledoval, Sonyin prístup sa mu totiž veľmi páčil, bola iná, než na čo si zvykol. Dokázala dokonca očariť najstaršieho z vládcov, a tak nikto neprostestoval, aby sa pridala k ľuďom.
Zoskočila dole do arény a ľudia sa pri jej príchode roztriasli. Oni na rozdiel od vládcov vedeli, čoho je Sonya schopná, počuli reči, ktoré sa šírili hradom.
"Ona nie je jedna z nás... však?" spýtala sa Luciusa Zria zaujato.
"Nie, ale už nepatrí ani k nim," uškrnul sa, lebo vedel, že teraz to začne byť zaujímavé. Dal Torovi znamenie a ten, keď uvidel, že je v aréne aj Sonya zmenil plán a vpustil tam neuveriteľnú obludu. Malo to vyše päť metrov a podobalo sa to na trola. Toto zviera sa väčšinou používalo na ťažké práce kvôli jeho sile, ale Tor ho vycvičil na zabíjanie.
Sonya zobrala jednej žene oštep z ruky a postavila sa pred skupinu ľudí bez strachu. No Tor jej to nechcel uľachčiť a vypustil do arény ešte troch psov. Tí sa od strachu pred horským trol stiahli, čakajúc sa svoju príležitosť. Sonya vtedy pozrela na chlapca, ktorého poznala a ten sa pod jej pohľadom vystrel. Jej oči a starostlivý pohľad mu boli povedamé, ale až keď jej pery naznačili slovo PREŽI, tak sa rozpamätal odkiaľ ju pozná.
Na to sa po nej obluda rozohnala obrovskou ostnatou palicou, ona uhla. Rozohnal sa po nej znovu, ale zase netrafil. Naštvalo ho to a jeho pozornosť už patrila len jej. Psy si to vzadu všimli a pomaly sa priblížili k ľuďom odkiaľ Sonya obludu odviedla.
Keď medzi nich šelmy skočili, aby ich rozohnali, mnohí uskočili, ale ten chlapec schmatol jedného muža za ruku so slovami: "Ak sa budeme držať pokope, máme väčšiu šancu!"
Napriek tomu, že to bol len malý chlapec, muž s ním súhlasil a popohnal ďalších dvoch aby sa k nim zhlukli. Spoločnou silou sa začali brániť a keďže mali všetci zbrane, pes sa v nim nevedel dobre dostať. Keď muži videli, že majú šancu, zviera obkľúčili, ale pritom na seba dávali pozor, aby ani jedného z nich beštia nechytila, lebo by to znamenal koniec každého z nich.
Sonya sa medzitým dokonale uhýbala dovtedy, kým obludu neodviezla dostatočne ďaleko od ľudí. Tam potom vyskočila do vzduchu na úroveň jeho očí. Keď si to beštia všimla, švihla smerom k nej druhou rukou, ale ona mu ešte stihla hodiť oka oštep - trafila sa presne, ale aj obluda ju zrazila k zemi. Sonye vykĺbil pravé rameno, ale rýchlo sa postavila. Obludu si medzitým vytiahla oštep a oko sa mu zahojilo - to nečakala a zotla pevne pery, keď sa obluda rozzúrene pozrela na ňu.
Lucius sa narovnal na stoličke a viacerí z kráľovskej rodiny si začali ceniť predstavenie. Najviac sa ale tešil Tor - keď Sonyu nemohol mať on, nechcel aby patrila nikomu inému.
Keď sa obluda rozohnala po Sonye znovu, tá mu do ksichtu napálila ohnivú guľu a rýchlo utekala k neďalekým zbraniam. Beštia sa rýchlo uzdravila a zúrila oveľa viac. Arénu otriasol jej rev a rozbehla sa za ženou, ktorá švihnúc rukou zapálila zem. Plamene čiahali až hore k oblude a riadne ju popálili.
"Nemá náhodou zákaz, používať mágiu?" ozvala Zria primračene.
"To je jej moc - pery sa jej ani nehli," odvetil Brodias fascinovane.
Sonya si medzitým dala na miesto rameno, no nie najlepšie, len natoľko, aby vedela používať obe ruky. No takto jej telom prechádzala väčšia bolesť - ale nemohla jej venovať pozornosť, pretože obluda sa po nej rozohnala ostantou palicou. Tentokrát vyskočila do výšky so štítom v ruke, ktorý rýchlo schmatla.
Ľavou rukou štít rozohriala na žeravo a z pravej zatiaľ vypustila neuveriteľne silné plamene do tváre obludy. Tá sa zatackala dozadu a ešte predtým, než si stihla rukami zakryť oči, mu cez hrdlo preletel Sonyin štít. Zelená krv sa roztrieskla po aréne a mŕtve telo obludy padlo na zem. Aréna dunela tichom - nikto nedýchal, ba dokonca aj dva zvyšné psi, kotré obklopovali skupinku ľudí, kde bol ten chlapec, sa pozreli na ženu.
Snonya sa vtedy postavila nad telo trola a až príliš sa naň zahľadela, pretože si nevšimla, že psy sa rozbehli priamo k nej. Vtedy sa chlapec rozbehol za psami, chcel žene pomôcť, a tak hodil jednému z nich z boku do krku oštep. Mal šťastie, že sa trafil a pes padol mŕtvy na zem, ale ten druhý si to stále mieril k Sonye.
Z mŕtveho tela trola sa vyzvihla biela žiara a začala vstupovať do tela ženy. Pes bol už pri nej a chcel jej roztrhal hrdlo, ale tá žiara ho spálila na prach. Keď žiara prestala prúdiť do Sonyinho tela, z jej ľavej nohy a ruky spadli putá. Jej oči zasvietili plameňmi a dala si namiesto rameno. Všetky rany, čo mala na tele sa rázom zahojili a ona sa otočila k vladárom. Tlieskať začal Brodias a k tomu sa pridali všetci upíri s hurácajúcim krikom.
"To bolo pôsobivé," povedal jej Brodias zoskočiac k nej do arény. Lucius nasledoval jeho príklad a tiež sa k nim priadal.
"Ďakujem," prikývla mu Sonya zadýchane.
"Ale, ktorého z ľudí chceš? Zostali štyria," zaujímalo starého vladára.
"Ano, viac než som čakala," usmiala sa naňho, "ale ja chcem toho chlapca." Ukázala na malého hlavou a Brodias zdanlivo súhlasil s výberom, potom pozrel na Luciusa, lebo hostiteľom bol on.
"Ako si želáš," odvetil kráľ s dlhými čiernymi vlasmi.
Brodias na to chytil Sonye ruku a nežne jej ju pobozkal.
"Dúfam, že sa ešte stretneme," usmial sa a odišiel.
Lucius sa zaradil vedľa Sonye, ktorá si to mierila k chlapcovi. "Pôsobivé, veľmi pôsobivé, podarilo sa ti očariť najstaršieho z upírov." Žena sa len polichotene usmiala, ale muž po jej boku to videl - cítil z nej zmenu, omnoho väčšiu silu a už nepáchla ako človek.
Sonya podišla k chlapcovi a objala ho okolo pliec, potom naznačila Luciusovi nech sa vzdiali a on poslúchol. Bol zvedavý, čo s tým krpcom chcela, ale nechcel ju nahnevať otázkami.
~~~
Lucius sa vybral na hostinu, ktorú pripravil pre svojich hostí. Bola dosť živá, mali tam zabávačov, akrobatov... proste slasti ľudských kráľov. Ale kráľ sa nervózne obzeral po veštici a vôbec si to neužíval.
Keď ju konečne uvidel, okamžite k nej podšiel.
"Kde je?" spýtal sa naštvane, lebo sa po Sonye Brodias už niekoľkokrát pýtal.
"Mal by si ísť von... Len sa neunáhli pri vstupe do konverzácie."
Kráľ sa pri jej slovách zamyslene zamračil, ale pochopil, že chce aby počul nejaký rozhovor, a tak sa nenápadne vyparil. Ani Quenia, ktorá ho vždy kútikom oka sledovala, si nevšimla, že zmizol.
Keď vyšiel nastražil uši - začul Sonyu a nebola sama. Šiel na koniec chodby a vykukol spoza rohu, bola tam s Azazelom, ktorý stál až príliš blízko nej.
"...určite by to nebolo ani trochu záživé. To ty si tomu dodala to, čo tomu chýbalo."
No Sonya k nemu bola chladná a Lucius videl, že ho chce čo najskôr odbiť. "Tak ďakujem, ale ja by som už mala ísť za vešticou," chcela ho obísť, ale on ju chytil za ruku.
"Kráľa nikto neodmieta, to tu vie každá."
"Ale ja nie som ako každá," povedala, prikolniac sa k jeho perám a on od nej zrazu odtiahol popálenú ruku. "A ja ťa veru odmietam," precedila skrz zuby a vtedy by bol Lucius vstúpil, keby ho nebol Tor predbehol.
"Pane, myslím, že kráľovná Vás zháňala," vystrúhal naňho úsmev a na to Azazel naštvane vošiel do miestnosti vstupom z tejto chodby.
Sonya chcela odísť, ale Tor sa jej postavil do cesty.
"Konečne máme chvíľku pre seba. Pekne si sa mi po celý ten čas vyhýbala... pod ochranou veštice som sa k tebe ani nevedel dostať."
Žena naňho nervózne pozerala, ale pritom stála pevne. "Čo chceš Tor?"
"To čo mi právom patrí - TEBA!"
"Ja ti nepatrím!" ziapla naňho, ale vtedy sa na ňu vrhol a rozthol jej košeľu. Lucius sa napol, ale keď Tor zastavil, rozhodol sa počkať.
"Tak sa zdá, že ano!" povedal víťazne, keď ukázal na vypálený znak pod jej kľúčnou kosťou. Bol to zvinutý had v trojuhoľníku, ktorý obklopoval oheň. "To ti len tak nezmizne, bolo to na teba vypálené čarami, a preto sa ti to nezahojilo, po tom čo si vsala silu toho trola. A ak sa nemílim, všetko ostatné, čo som ti spravil, ti tiež zostalo."
Sonya bola ako paralizovaná a Lucius v jej očiach videl slzy.
"Ak sa nevrátiš ku mne, skončíš ako tvôj brat," zašepol jej do ucha a na to sa prebrala.
"To ty si mi zabil brata?! Veď ti verne slúžil?! Prečo si to spravil?!" ale skvôr, ako sa po ňom bezhlavo rozohnala ju zozadu chytil Lucius.
"Upokoj sa!" šepol jej, ale ona sa neprestávala brániť. Chcela sa vyslobodiť, no nepúšťal ju. "Nechaj to na mňa. Choď! Sonya, upokoj sa a choď preč!" hovoril jej do ucha a tá zlosť so smútkom ju rýchlo vyčerpali. Poslúchla Luciusa a priam sa rozbehla preč, mieriac si to k svojej komnate.
"A ty! Čo to malo znamenať?! Naozaj si zabil jej brata?!"
"Prečo ťa to zaujíma? Keby si vedel, že je to jeden z mojich experimentov, spravil by si to sám!" a na to pristúpil k nemu bližšie. "No a nezabudnime na to dievča, bola by rovnako mŕtva bezomňa... patrí mne!"
"Raz si ju už dal zabiť a myslel si si, že je mŕtva. Tak ju tak aj ber a nechaj Sonyu na pokoji!" povedal mu vražebne a na to sa Tor stiahol - s kráľom si nebolo radno začínať.
Po tomto rozhovore sa Lucius vybral za Sonyou do jej komnaty. Keď ale bol ešte dole v sále začul krik a strašný rachot... Stráže už dávno pred jej dverami nestáli, Lucius ich poveril už niečím iným, ale teraz to na moment oľutoval.
Keď vbehol do jej komnaty, Sonya kľačala na zemi chrbtom k nemu. Nemala na sebe košeľu a tak uvidel jej rany na chrbte, ktoré spomínal Tor. Boli to staré rany, ale celý jej chrbát bol pokrytý strašnými známkami týrania. Lucius šokovane vyvalil oči, ale hneď ako ho tam Sonya zaregistrovala okamžite si navliekla košeľu a postavila sa.
"Čo tu chceš?" spýtala sa akoby sa nič nestalo, ale kráľ videl, že si z tváre zotrela slzy, keď pristúpila k oknu.
"Si v poriadku?" podišiel úplne k nej, prekročiac roztieskané zrkadlo, ktoré bolo po celej miestnosti.
"Nemal si ma tak vidieť, odíď teraz, ešte raz to neznesiem," odpovedala potichu mysliac na to, ako ju Darrell odvrhol od seba, keď zacítil pod prstami jej rany. Ale keď sa Lucius nepohol, otočila sa k nemu a zvreskla mu do tváre. "Predstavuješ si, čo mi asi spravil?! Všetky tie ohavnosti?! Aj tebe sa už hnusím čo?! Odíď! ODÍĎ!"
Ale Lucius jej chytil ruky, ktorými sa ho snažila odsotiť a pritiahol si ju k sebe. Pohladil jej jednou rukou tvár a ona ostala ako primrznutá.
"Ty sa mi nehnusíš, to on, a keď sa ťa ešte raz dotkne. Sám ho zabijem!"
Hladeľa mu priamo do jeho temných očí a hrôza, ktorá z neho sálala jej podlomila kolená. Lucius si ju privynul ešte viac k telu. Tá hrôza Sonyu úplne uväznila, či skôr okúzlila... Hľadela mu do očí a bolo to, akoby hľadela do priepasti bez dna - cítila aj ako sa jej zatočila hlava...
No kráľ ju nepobozkal, len tuho objal... nevyužil jej zraniteľnosť, nemal toho potrebu. Toto gesto im obom pomohlo viac, lebo cítili blízkosť toho druhého.
KONIEC PRÍBEHU NÁJDETE NA:
» rainorchid.blog.cz
alebo na wattpade:
» my.w.tt/HpmKBPRCGK...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár