Slova neschopná Raniya na neho hľadí a nechápe, čo sa deje. Ako mu má pomôcť? Hodí sa na kolená, snaží sa mu prichytiť trasúce telo, aby si náhodou neublížil. Zelená pena, vytekajúca úst, sa mení na žltú, potom modrú a nakoniec na rubínovočervenú.
"Enervate."
"Perficus Totalum."
"Finite Incantatem."
Ani jedno zaklínadlo nepomáha. Naraz jej Severus bezvládne ovisne v náručí. Vyzerá ako bez života.
"No tak, hýb sa!" prosí ho. Raniyi sa srdce obaľuje ľadom. Bolo omnoho lepšie, keď sa hýbal. Mala istotu, že ešte žije. No teraz tu leží ako handrová bábika.
"Och, nie," zhíkne.
Pohľad jej padne na takmer nedotknutý šalát. Ako tak bola zabratá do úvah, nevšimla si jedovaté jahody, určené na výrobu elixírov, čo vypadli zo Severusovej čiernej tašky, ktorú tam položil, keď šiel po vodu.
"Ste otrávený," nakloní sa nad Severusa. Priloží hlavu na jeho hruď. Odľahne jej, keď počuje jeho srdce ešte biť. Síce slabo, ale počuje. Severus podchvíľou postonáva, po lícach mu tečú kvapôčky potu.
"Že mi to skôr nenapadlo!" zvolá Raniya a plesne sa po čele. Schmatne svoju tašku, vytiahne malú fľaštičku elixíru proti otrave, tiež výhru Hallowenskej noci. Rýchlo ju odzátkuje, nadvihne Snapovi hlavu a pomaly mu nalieva elixír do úst.
Chvíľu na neho zúfalo hľadí. No tak! Musí to pomôcť! Severus sa rozkašle. Vyvráti mu hlavu doľava a tvár získava zdravší nádych. Raniya si zhlboka vydýchne. Lenže čo teraz? Budeme tu musieť zostať. Odmiestniť sa nemôžem, odniesť ho neunesiem. Slnko ešte nezapadlo, no už to dlho nepotrvá.
Chvíľu hľadí na svojho profesora, potom sa odhodlane postaví. Ak tu už majú zostať, musí mu nájsť lepšie a pohodlnejšie miesto. A tak ho pomaly ťahá pod neďaleké stromy. Postupuje pomaly, nechce mu ublížiť. Každých pár krokov musí postáť, utrieť si čelo, zhlboka sa nadýchnuť a pokračovať ďalej.
Konečne. Pod hlavu mu vloží jeho tašku. Je naňho žalostný pohľad. Ešte stále si niečo mrmle, pod očami má veľké čierne kruhy. Niekoľko nocí nespal a teraz ho tu takmer otrávila!
"Ale budeme potrebovať vodu," zašomre si Raniya a nerozhodne hľadí na Severusa. Nechce ho tu nechať samého, no voda je nevyhnutná. Najmä teraz.
"Budem sa ponáhľať."
Rukou sa zľahka dotkne profesorovho líca, schmatne misu so šalátom a rýchlo beží k neďalekému potôčku.
Pri potoku vysype z misy otrávené jahody, naplní ju až po okraj a rýchlo sa náhli späť. Snaží sa nerozliať ani kvapku. Zrazu začuje šuchot. Zastane a obzrie sa za zvukom. Na okamih sa jej zazdalo, že zazrela niekoho utekať pomedzi stromy. Prizrie sa lepšie, no nevidí ani živej duše. Pokračuje v ceste, no nepríjemný pocit zostáva.
Severus stále leží. Dotkne sa jeho ruky a zisťuje, že má horúčku.
"Nebojte sa, zvládneme to. Dostanete sa z toho," snaží sa ho upokojiť, aj keď je nad slnko jasnejšie, že ju nevníma. Skôr chlácholí sama seba. Nazbiera ešte trochu dreva a pokúša sa vyrobiť oheň za pomoci kameňov ako Severus minulú noc. Veľmi sa jej nedarí, no po chvíľke nadávania na všetky možné kamene preskočí iskra a oheň je na svete.
V bruchu jej zaškvŕka, no na jedlo nemá ani pomyslenie. Severus by možno aj potreboval, no v tomto stave sa do neho neodváži niečo natlačiť. A aj tak nemá čo.
Vytiahne pohyblivú fotku jej priateľa Jaka, aby mala aspoň nejakú spoločnosť a oprie ju o kmeň stromu.
V Raniyinom srdci sa na povrch vyplavujú rôzne pocity. Ešte pred dvomi dňami umierala od šťastia, keď sa jej chlapec konečne trochu rozhýbal a nebol len také malé trdlo. Ľúbila ho od 2. ročníka, no teraz si nevie spomenúť prečo. Nikdy neprejavil nijakú milovaniahodnú vlastnosť, nebol ani nijako zvláštne vtipný. Nič s ním nezažila. Prehrabáva sa vo svojom vnútri a prekvapene zisťuje, že jej láska je akási chladnejšia. Márne sa ju snaží privolať. Vždy odsudzovala dievčatá, ktoré každý týždeň chodili s niekým iným a menili chlapcov ako špinavé ponožky. Ale veď ja som ho nevymenila, háda sa sama so sebou. Ale veď láska neodíde len tak z jedného dňa na druhý! Teraz však má pocit, že je v inom svete. Za dva dni toho zažila omnoho viac ako kedykoľvek predtým.
Pozrie na Severusa, ktorý leží na zemi o niečo pokojnejšie. Zdá sa, že spí. Zavše z neho vyjde nejaký povzdych, ako aj teraz: " Mmmm, Dumbledore......Compiegnenský les..... nebezpečenstvo..."
"Nebojte sa. Nehrozí nám žiadne nebezpečenstvo," prihovorí sa mu potichu a obzerá sa okolo. Všade je ticho, len kdesi v diaľke trilkuje škovránok.
Severusa začne drviť zimnica. Pot sa mu leje po čele, no napriek tomu celý horí. Raniya si s námahou odrhne kúsok látky zospodu habitu, namočí ho do vody a prikladá na Severusovo čelo.
Znova mrmle to isté: " Dumbledore.......Compiegnenský les........Temný pán......nebezpečenstvo."
Slnko pomaly zapadá za vrcholky hôr. Z druhej strany lesa sa vynára biely okrúhly mesiac a osvetľuje tmavnúci les. Z jeho útrob vyletí kŕdeľ netopierov. Oheň sa pomaly rozhára a Raniya naďalej pokračuje v chladení Snapovej tváre.
Začuje svoje meno z jeho pier: " Raniya, Raniya."
"Tu som," zahľadí sa na profesora a stisne mu ruku. Na jej prekvapenie jej ju stisne tiež. To musí byť dobré znamenie, poteší sa dievčina.
"Trochu sa vyspíte a budete fit."
Prisunie sa bližšie k nemu, prútik položí tesne vedľa seba a hľadí do ohňa. Hlava jej ovísa. Naraz sa preberie. Vľavo od nej čosi šuští, ako plášť pohybujúci sa po lístí. Hľadí do tmy, ide si oči vyočiť a hoci nič nevidí, prútik drží pevne v ruke.
Zazrie okraj niečoho čierneho. Sedí nepohnuto, ani nedýcha. Chyba. To niečo si zrejme myslí, že tu všetko spí. To niečo sa pomaly začne ovíjať okolo Severusových nôh. Raniyi je to veľmi povedomé. Vie, že to už niekde videla, no za nič na svete si nemôže spomenúť kde. Padne na kolená a dychčiac sa snaží prstami odtrhnúť tú vec so Severusovho tela. No mocné čierne popruhy akoby sa ešte silnejšie zarezávali do Severusovho habitu. Už je to takmer pri jeho krku. Začína lapať po dychu. Bledne.
Vtom to Raniyi dôjde! Je to smrtochvat! Čierna vec ako plášť,v noci ťa zadusí, zožerie a nezostane po tebe ani mastný fľak. Preberali to kedysi na hodine, mali triedu plnú obrázkov tohto zvieraťa. Jediné účinné zaklínadlo je......
"Expecto patronum!" namieri prútikom na smrtochvata. Ozve sa zasyčanie a to niečo letí vzduchom do lesa. Raniyi sa podlomia kolená. Tento les je otrasný, chcem ísť odtiaľto preč! Späť do civilizácie! Späť! Nie byť niekde, kde na teba na každom kroku striehne niečo, čo ťa chce zožrať! kričí celé jej vnútro a chytá ju triaška.
Znovu začuje kroky. Akoby ktosi chodil po lese, len neďaleko od nich. Znova jej oči priam vychádzajú z jamôk. Šuchot. Smrťožrúti? Čarovala! Zariskuje.
"Je tam niekto?" spýta sa do tmy, snažiac sa ovládnuť trasúci sa hlas.
Odpoveďou jej je ticho.
Ešte asi polhodinu nemo pozerá do tmy, potom sa skloní k Severusovi, ktorý zas začal volať jej meno: " Raniya ... eh.... Raniya Richmondová."
"Tu som, som pri vás," zašepká. Ešte raz sa poobzerá okolo seba, aby sa uistila, že im nič nehrozí, schúli sa pod Severusovo rameno a dotkne sa jeho ruky. On jej stisne dlaň a už ju nepúšťa.
Horúčka ustúpila. Všade naokolo cvrlikajú svrčky.
Obaja zaspávajú.
Na spiacu dvojicu hľadia z tmy dva páry očí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
19. 1.januára 2011 16:48
vau kto to bude?
Napíš svoj komentár