Soraya 10.kapitola

TMA NOCI



"Hľadala ťa riaditeľka."
"Mňa? A čo chcela?" spytuje sa Soraya a rýchlo sa prezlieka. Premklo ju zlé tušenie. Dozvedela sa o tom, že chránila Snapa? Pre Merlina, čo bude potom robiť?!
Florrie si všimne Sorayin trochu vystrašený výraz, no nemôže jej nijako pomôcť. "Vraj máš za ňou okamžite prísť."
"Drž mi palce," zaprosí Soraya a beží po schodoch. Pred dverami do riaditeľne sa zastaví, nadýchne a snaží sa upraviť si vlasy. Zaklope.
"Ďalej," ozve sa zvnútra. Za stolom sedí riaditeľka pohrúžená do akýchsi pergamenov. Keď zodvihne hlavu, Soraya si znovu ako zakaždým, keď vidí svoju vedúcu pomyslí, že vyzerá ako orol. Sivé vlasy ako drôty má hladko začesané do drdola, hrubé obočie skrýva sivé, chladné oči a na ohnutom nose sa jej šmýkajú okuliare. Oblečená je v šedom habite a tak celá jej osobnosť vyžaruje chlad.
"Dobrý deň. Volali ste ma?"
"Sadnite si."
Soraya si s búšiacim srdcom sadne a ruky si zloží do lona. Nech už konečne povie, čo chce.
"Áno, volala. Tu máte zdravotné záznamy nemocnice Sv. Draca. Je ich 30. Pred chvíľou mi prišla sova. Potrebujú jednu liečiteľku, ktorá to tam zanesie a zároveň by prezrela niektorých ľudí. Vraj majú veľa starých pacientov, s veľkými bolesťami a vy dokážete namiešať perfektný elixír proti bolesti pri rakovine. Prosím vás, vyšetrite ich a toto zaneste riaditeľovi. Hneď teraz."
Počas riaditeľkinho prejavu si Soraya nečujne vydýchne. Už jej horelo za pätami, ale teraz jej padol kameň zo srdca.
"Samozrejme," usmeje sa Soraya, vezme fascikle, ktoré jej riaditeľka podáva a vyjde z miestnosti. Vysvetlí Florrie, čo sa deje a ponáhľa sa preč. Florrie stihne za ňou iba zakričať, že v Dennom Proroku je napísané, že dnes v poobedňajších hodinách by mala prísť veľká búrka a premiestňovať sa bude dať zrejme len s ťažkosťami, tak nech si dáva pozor a určite sa dovtedy vráti.
Soraya sa premiestni pred ošarpanú budovu. Okná sú špinavé a opadáva omietka. Rozhodne to nie je vhodné miesto pre chorých ľudí. Na veľkých dverách je mohutné klopadlo, ktoré Soraya použije a čaká, kým jej príde niekto otvoriť.
Po nejakej chvíli dvere vrznú a objaví sa žena v stredných rokoch v bielom habite, ktorý ma na niektorých miestach žlté fľaky.
"Dobrý deň. Som Soraya Willardová a prinášam vášmu riaditeľovi zdravotné záznamy, čo si vyžiadal."
"Dobrý deň. Poďte ďalej."
Soraya teda vstúpi dnu a keď žena zavrie dvere, vstupná hala stemnie.
"Poďte za mnou," vyberie sa čarodejnica po schodoch, ktoré vyzerajú ako tesne pred rozpadnutím. Soraya po každom kroku čaká, kedy sa schod pod ňou prepadne. Konečne vyjdú hore, žena sa na chvíľu stratí v miestnosti a keď po chvíli vyjde von, pošle Sorayu dovnútra.
Vo vnútri sedí starší pán s vodnatými očkami, s hnedými fúzikmi a vlasmi len po bokoch hlavy, inak kraľuje lysinka. Vypuklé bruško mu obopína sveter blatovej farby. Dojem na Sorayu neurobil, skôr sa cíti ako uväznené zviera v klietke, z ktorej niet východu.
Chlapíkovi sa na tvári rozleje úsmev a ukáže dva zlaté zuby: "Vitajte, slečna...," zdvihne sa a podáva jej ruku.
"Willardová."
"Slečna Willardová. Pekné meno, pekné," funí si popod nos a medzi palcom a ukazovákom si žmolí končeky fúzikov.
"Priniesla som vám tie spisy, čo vám posiela slečna Marshallová," povie Soraya a podáva mu fascikle. Pánko jej vôbec nie je sympatický. Stále si ju prezerá, akoby bola nejaký tovar.
Chlapík sa zasmeje: "Ach, Anna, stará známa."
Jeden slizkejší ako druhý, pomyslí si Soraya.
"A vy? Stále slečna? Prečo? Taká krásna žena," povie chlap a v očiach sa mu na chvíľu zjaví oheň. Nebezpečný, ktorý keď ťa chytí do svojich osídiel, darmo budeš plakať, prosiť, nič ti nepomôže.
"O tomto som sa neprišla baviť. Slečna Marshallová mi povedala, že možno potrebujete ošetriť niektorých pacientov."
"Áno, áno," pohladí si brucho čarodejník a aj naďalej na ňu žiadostivo pozerá. "Nuž, ošetriť ak budete taká milá. Máme ich tu tridsať. Zavedie vás k nim moja gazdiná Laura."
"Dobre,"postaví sa Soraya. Túži čo najskôr odísť z tejto miestnosti, od tohto chlípneho chlapa, čo ju vyzlieka pohľadom. Necíti sa príjemne a v duchu preklína svoju riaditeľku, že ju sem poslala.
Soraya vyjde von zanecháva za sebou chlapa, pokyvujúceho hlavou. Hm, dievčinka. Milá. Pekná. Zrazu sa nahlas rozosmeje.
Gazdiná vedie Sorayu po zašpinených chodbách, až zastane pred jednou izbou.
"Tu dnu je jeden pacient. Má hrozné bolesti, pretože niečo mu rozožiera vnútro. Dokážete mu pomôcť?"
"Uvidím."
Soraya osamie, pretože gazdiná sa vyberie do druhej izby pozrieť pacienta. Mladá žena pozerá na pacienta, ktorý nemá vlasy, len veľké fľaky na temene hlavy. Zmieta sa v bolestiach, oči sa mu nekontrolovateľne krútia v očných jamkách. Sorayine srdce sa naplní súcitom.Táto "nemocnica" je úplne úbohá, špina je všade, kam sa len pozriem, pacienti nemajú zabezpečené základné potreby a celé to tu vedie chlap, čo nemá v sebe ani štipku súcitu. Z očí mu hľadí len zlo, žiadostivosť a vypočítavosť. No čo mu môžu platiť za takúto ošarpanú budovu?
Soraya siahne do kabelky a na svetlo, ktoré len tak-tak preniká cez špinavé okno, vytiahne fľašku s elixírom proti bolesti. Odzátkuje ju, pristúpi k pacientovi a prihovorí sa mu: "Som liečiteľka. Prišla som vám pomôcť. Toto je elixír, ktorý zmierni vaše bolesti. Len ho vypite."
Pacient iba odovzdane otvorí ústa a tak mu to Soraya do nich vleje. Potom si k nemu sadne a čaká, kým jej Laura prinesie tie najčistejšie uteráky aké nájde, aby pacienta trochu poumývala. Muž sa pomaly upokojuje až zostane potichu ležať, len veľké oči hľadia na Sorayu.
Po príchode Laury mu zmyje zaschnutú krv a pokračuje v ďalších izbách. Hoci jej práca ide od ruky, čas hodne postúpil a ani sa nenazdá a je pätnásť hodín. Všade je ešte tmavšie ako bolo. Mračí sa.
Konečne vyjde z poslednej izby. Všetkých pacientov ošetrila, no mali by si však nájsť niekoho, kto sa o nich postará, lebo takto dlho neprežijú. Vonku začína fúkať silný vietor, konáre stromov búchajú do skiel okien, podfukuje popod ne.
Musím čo najskôr odísť, mám ešte asi desať minút, potom zrejme bude prerušované premiestňovanie a to nemienim riskovať. No zdá sa, že majiteľ ju tak ľahko nepustí. Tlačí do nej kaleráby s jediným cieľom: aby zmeškala a zostala tam s ním.
"Skutočne už musím ísť, dovidenia," vybehne Soraya do dažďa. "Dokelu," skríkne, keď si spomenie, že si nevzala dáždnik. Ďalšie dokelu patrí hodinkám. Je 15:15. Neskoro. Oblohu pretne blesk a o dve sekundy sa ozve hrom, až sa zem zachveje. Z neba začne liať dážď, obrovitánske kvapky dopadajú na Sorayinu hlavu, vietor ju zráža z nôh. Pretiahne si cez hlavu plášť a pustí sa smerom do mestečka v diaľke.
"Au," hlesne bez dychu, keď ju po hlave ovalí krúpa veľká ako čerešňa. Beží, beží, keď tu sa pri nej zjaví čierny dáždnik.
"Poďte, schovám vás. Zmestíme sa," povie Severus.
Soraya nerozmýšľa a skočí k nemu. Hoci musí byť na ňom nalepená, nevníma to, snaží sa schovať sa pred veľkými krúpami.
"Bežte," schytí ju za ruku a spoločne utekajú pod jedným dáždnikom do mesta. Preskakujú kaluže, strhávajú sa pri každom záblesku a údere hromu. Konečne dobehnú do mesta. Severus zamieri do nejakej uličky. Soraya sa necháva viesť, hoci sa podozrievavo obzerá.
Severus zastane pri drevených dverách, potisne ich a vojdú do celkom útulnej reštaurácie.
"Môžem vás pozvať na niečo teplé?"
Či Soraya chce alebo nie, inú možnosť nemá. Kam by len šla? A tak súhlasí. Severus otrasie dáždnik a obaja, zanechávajúc za sebou mláčky, sa vyberú do rožného stola. Sadnú si oproti sebe. Soraya si trochu prehrabne vlasy. Vyzerám ako zmoknuté kura.
"Tu to aj tak nikomu nevadí," ozve sa Severus a Sorayu prekvapí jeho vnímavosť.
"Čo ste objednali?"
"Teplú čokoládu," usmeje sa.
Soraya pokýva hlavou a pozrie sa von. Vonku je koniec sveta. Ktovie ako dlho tu bude musieť zostať. Pozrie na Snapa. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ho stretne hneď na druhý deň. Pomohol jej. No aj tak je premočená.
"Ak chcete, môžeme si presadnúť do toho druhého rohu, pri krb. Skôr by sa vám uschli šaty."
Soraya sa vďačne usmeje: "To by bolo úžasné."
A tak sa zdvihnú a s mierne zahanbenými úsmevmi sa poberú na druhú stranu reštaurácie. O chvíľu už dôjde servírka s dvomi šálkami čokolády.
"Je tu dobre. Teplo."
"Som rád. Tak na zdravie," pozrú si do očí a odpijú z pohárov. Kto by bol povedal, že budem dnes sedieť so Snapom niekde za stolom uprostred hroznej búrky? So smrťožrútom?
"Kde ste sa tu vzali?" ppýta sa Soraya.
"Bol som vybaviť nejaké povinnosti," pozrie Severus na stôl.
"Pre vášho pána?"
"Nestarajte sa do toho, do čoho vás nič," povie Severus hrubo.
"To sa predsa dá povedať aj inak,"ohradí sa Soraya pobúrene. A znovu je taký ako na začiatku.
"Neznášam, keď sa ľudia starajú do mojich vecí," zazrie na ňu. V skutočnosti mu vadí, že ona pohŕda zlom a tak jej nechce vešať na nos, čo ho Temný pán poslal robiť. Úplne by stratil nádej.
"A vy ste boli kde?" opýta sa už miernejšie.
"Nestarajte sa do toho, do čoho vás nič," zopakuje zamračene Soraya.
Severus sa rozosmeje: "Vidím, že ste pohotová, všímavá a vnímavá. Tak prepášte. Že som na vás tak vybehol."
"Tak fajn," usmeje sa aj Soraya. Nech sa akokoľvek snaží, nedokáže mu odolať. Znovu si odpije čokolády.
"Chutné."
"Ja viem. Čo myslíte, koľko bude trvať toto počasie?"
"Netuším, no dúfam, že nie dlho."
"Nechcete tu so mnou toľko sedieť?"
Soraya sa pousmeje: "Ešte neviem. Podľa toho ako sa budete správať. Doteraz som nemala veľké šťastie na dobrú náladu u vás."
"Ja viem. Chcel by som to nejako odčiniť, no neviem ako..."
"Už ste tak urobili. Zachránili ste mi život pred dažďom a krúpami," šibalsky sa usmeje Soraya. Severus sa usmeje tiež. Napokon sa Soraya rozrozpráva o podradných podmienkach v nemocnici, kde bola. Tak ju to pochytí, že sa rozhorčuje, až kým si nevšimne ako na ňu Severus pozerá. Vtedy stíchne a v duchu si vynadá, že si tak obnažila dušu pred človekom, ktorý by mohol byť nebezpečný. A predsa sa cíti bezpečnejšie než kedykoľvek predtým.
"Dáme si niečo na jedenie?"
"Ja... asi tu nemám toľko peňazí," prizná Soraya s miernym rumencom na tvári.
"Pozývam vás."
Soraya pokrúti hlavou: "To nemôžem prijať."
"Ale prijmete to. Prosím," pozrie jej do očí.
Mladá žena nakoniec rezignuje a keď im o polhodinu donesú zemiaky nadrobno zakrájané s rezňom v cestíčku, majonézou a zeleninovou oblohou, je rada, že súhlasila, lebo si uvedomí, aká je hladná.
Obaja sa s chuťou pustia do jedla a keď ho zapijú tekvicovým džúsom, Soraya si so smiechom potľapká po bruchu: "Asi strelím. Bolo to vynikajúce."
"Aj ja si myslím, už sa asi nepostavím."
"Povedzte mi niečo o vašej rodine," poprosí Severus po chvíli. Neujde mu, že život v jej očiach akosi pohasol.
"Neviem, čo by som vám mala povedať. A ani sa mi nechce."
Severusovi sa zjaví v očiach otáznik.
"Je to dlhý príbeh."
"Samozrejme, nič nehovorte, keď nechcete. Aká je vaša obľúbená farba?" zmení Severus tému.
"Červená a žltá a vaša?"
"Čierna."
Obaja sa zasmejú. To si už všimli. Nasledujúce dve hodiny strávia rozprávaním sa o všetkom možnom. Vonku sa zatiaľ celkom zotmie a búchanie prestáva. Snape sa teda vyberie pozrieť von, či už búrka skončila. Po chvíli sa vráti s radostnou správou, že je všetko v poriadku, len mierne mrholí. Poberú sa domov. Severus zaplatí a vyjdú pred reštauráciu.
"Ja vám tie peniaze vrátim," ozve sa Soraya.
"To nie je potrebné. Pozval som vás," odmietne Severus, no v duchu sa poteší. Aspoň bude mať dôvod stretnúť sa s ním aj druhý krát.
"Môžem vás odprevadiť? Je už tma...."
Soraya súhlasí. Už celkom zabudla na opatrnosť. Strávila s ním päť hodín a nič jej neurobil. Prečo by mal teraz? Podá mu teda ruku, znovu jej telom prejde teplý lúč a spoločne sa odmiestňujú pred jej dom.


Všade vôkol je už tma, obyvatelia domov sú už ponorení do spánku. Zastanú pred plotom, nad ktorým sa rozpína košatý dub. Soraya sa otočí k Severusovi. Z chodníku svietia len dve čierne oči.
"Ďakujem vám za záchranu a za jedlo," usmeje sa Soraya. Severus pristúpi bližšie.
"Nemáte začo, rád som to pre vás urobil," šepne pri jej tvári. Chvíľu sa jej pozerá do očí, potom sa nakloní k jej tvári. Soraya pocíti na lícach jeho dych a privrie oči.
"Si nádherná, Soraya. Tak krásna, že ja neviem, čo mám so sebou robiť," šepká tesne pri jej perách. "Si taká jedinečná. Tvoja vôňa mi dráždi zmysly, tvoje pery vo mne vyvolávajú búrku emócií, tvoje oči...," zmĺkne Severus a prehltne.
Soraya cíti jeho telo pritisnuté na jej. Jeho slová sú pre ňu ako balzam. Nadýchne sa.
Severus sa obtrie končekom nosa o jej. Pohladí ju po líci, zaborí si prsty do jej vlasov a pritisne svoje pery na Sorayine. Len jemnučko, nie ako lačné zviera. Je to nežný bozk plný citov. Pomaličky ochutnáva jej sladké ústa od čokolády. Soraya sa zachvie na celom tele. Má pocit ako pútnik, kráčajúci púšťou, kde nie je žiadna voda na obzore. Žízni, má pocit, že umiera a vtom zrazu v diaľke zbadá oázu. Radostne sa k nej rozbehne, aby sa konečne napil. Nebola to fatamorgána. Severus je tu pri nej, bozkáva jej pery a je taký nežný a milý, až sa jej podlamujú kolená. Chytí ho za krk a obaja sa oddávajú spaľujúcej vášni v tme noci. Táto noc je prísľubom nového začiatku. Novej lásky. Stretnutia dvoch ľudí.
Prvý sa odtrhne Severus: "Musím už ísť, ale keby som mohol, zostanem tu s tebou."
"Ja viem," šepne Soraya.
"Stretneme sa ešte?"
"Určite," povie Soraya a vojde dovnútra. Severus počká, kým zažne svetlo v izbe a odmiestni sa.



A pekne komentujte

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu