Soraya strávila nádherné popoludnie v spoločnosti ľudí, ktorí ju majú radi a bola si istá, že teraz už bude jej život bez problémov. Teda bez tých väčších. Na ďalší deň ju totiž čaká rozhovor s riaditeľkou Marshallovou. Tiež by chcela navštíviť Stellu.
Keď sa ráno zobudí, po krátkych raňajkách sa primiestni pred nemocnicu a s hlbokým nádychom vstúpi dnu.
"Slečna Willardová! Dobrý deň," pozdraví ju Clarie udivene.
"Dobrý deň aj tebe, Clarie," usmeje sa Soraya a zanecháva za sebou prekvapenú ženu. Uvedomuje si, že viacerí budú zvedaví na jej pobyt vo väzení, či na jej dlhú neprítomnosť.
"Poslušne hlásim svoj príchod," zahlási vo dverách svojej pracovne.
"Soraya. Vítam ťa v našom kráľovstve," objíme ju Florrie. "A na privítanie mám jednu hádanku."
"To mi chýbalo. Tak vrav."
"Je to čierne a točí sa to. Čo je to?"
"Netuším. Potešila som ťa, čo?" zasmeje sa Soraya.
"Hej. Takže je to dieťa v mikrovlnke."
"Čo? Chúďa. Normálnejšie tam nemáš?"
"Bohužiaľ nie. Ideš za tou riaditeľkou?" vysloví posledné slovo s nevôľou.
Soraya prikývne: "Áno, musím. Možno odtiaľto odídem, ale kam pôjdem, to neviem."
"Myslíš, že ťa vyhodí?"
"To neviem. Ale kým som tam bola, vyzeralo to tak, že jej je bližšia Lujzina práca. Uvidím. Idem tam teraz, nech to mám z krku. Drž mi palce," poprosí Soraya a o chvíľu už stojí pred dverami riaditeľne. Zaklope.
"Vstúpte."
Keď ju pani Marshallová zočí, od prekvapenia jej vypadne brko z ruky.
"Slečna Willardová."
"Dobrý deň," pozdraví Soraya chladne. "Ste prekvapená, že ma vidíte?"
"Ja...nie....Lujza vravela, že vás odsúdili."
"Musím vás sklamať. Neodsúdili ma, nemali prečo, nevykonala som totiž nič zlé. To len Lujza asi zle počula."
Riaditeľka chvíľu pohybuje perami, ale hláska nevydá. Potom sa nadýchne: "Vtom prípade vitajte a verím, že sa znovu začleníte do nášho pracovného tímu."
"Začlením, no len preto, že mám túto prácu rada. Veľmi ste ma sklamali a vôbec som si nemyslela, že by ste pre svoju najlepšiu zamestnankyňu, ako ste ma často nazývali, nič neurobili."
"Pochopte..."
"Chápem. Preto vravím, že zostávam, lebo mám rada toto prostredie, pacientov."
"V poriadku," rezignuje Marshallová a obe sa vrátia kam patria. Ona za svoj stôl a Soraya do svojej pracovne, kde sa hodí na stoličku.
"Tak?"
"Zostávam."
"To je výborné. Teším sa."
Soraya je konečne vo svojom živle. Celý deň strávi s pacientmi. Je veľa nových, takmer všetci starí odišli domov. Po sedemnástej hodine je zrelá do perín, no sľúbila Stellinej tete, že k nim príde. Po dlhom čase končí službu v tom istom čase ako Florrie a tak z nemocnice vychádzajú spoločne. Pred vchodom čaká Severus.
"Severus, ahoj. Čo tu robíš?" usmieva sa na muža v čiernom.
"Želám vám pekný deň, ja musím ísť za mamou. Je chorá," opustí ich Florrie.
"Prišiel som ťa počkať a pozvať na niečo dobré."
Soraya sa k nemu pritúli. "Pán Snape, to je od vás veľmi milé, ale ja už mám program."
"Naozaj. A aký?" zatvári sa Severus trochu sklamane.
"Idem navštíviť jedno úžasné dievčatko. Poď so mnou," nadchne sa Soraya.
"Čo? Nie, nemôžem len tak nabehnúť k niekomu bez ohlásenia."
"Ale čo si. Pôjdeš predsa so mnou a ja ohlásená som. Chcem, aby si ju spoznal."
"Dobre, ale aj tak mám z toho čudný pocit," mračí sa Snape, no odchádza ruka v ruke so Sorayou k domu Stellinej tety. Tá im otvorí po treťom zaklopaní, no zdá sa, že nie je vo svojej koži.
"Poďte ďalej, Stella akurát večeria. Viem, že vyzerám trochu čudne, no necítim sa práve najlepšie," vysvetľuje žena, keď si ju Soraya skúmavo prezerá. Tá sa spamätá: "Prepáčte. Nevadí vám, že som vzala aj svojho priateľa Severusa Snapa?"
"Dobrý deň," podá jej strnulo ruku. Zrejme sa necíti úplne uvoľnene.
"Dobrý deň. To je v poriadku. Vaši priatelia sú aj mojimi priateľmi," pozve ich do obývačky. "Prinesiem vám niečo na zahryznutie." Zmizne v kuchyni. Soraya sa otočí k Severusovi.
"Vidíš? Je v pohode, tak sa uvoľni," pohladká ho po líci. Vtom dnu vtrhne Stella.
"Teta Solaya!"
"Stella, zlatko," objíma ju okolo krku a prekvapene pozrie na Severusa. Tvári sa, akoby stretol ducha, dokonca ozelenel.
"Ty si kto?" otočí sa k nemu primračene Stella.
Severus na ňu pozerá, otvára ústa, hláska však nevychádza.
"To je môj veľmi dobrý kamarát Severus," usmeje sa Soraya. "Je ti zle?"
"Ja....nie....áno."
"Nepáči sa mi," vyhlási Stella.
"Ale zlatíčko, jeho len prekvapilo, aká si pekná. Choď hore do izby a priprav si bábiky. O chvíľu prídem za tebou."
Keď Stella vybehne po schodoch, Soraya sa znepokojene otočí k Severusovi: "Sev, čo ti je?"
"Nič. Soraya, musím ísť. Potom sa ti ozvem," zdvihne sa z gauča.
"A kam ideš? Prišli sme predsa na návštevu!"
"Nechaj ma! Nie je mi dobre."
"Dovidenia," povie Stellinej tete a už ho niet.
"Už odišiel?" čuduje sa.
"Áno, nebolo mu dobre,"vysvetlí Soraya, no v duchu sa začína hnevať. Čo sú to za móresy, prísť na návštevu a potom hneď odísť a ešte byť aj nepríjemný?!
"Aha. No teraz je také obdobie. Aj moja suseda je akási nanič." Staršia pani sa zahľadí do prázdna.
"Trápi vás niečo?" opýta sa Soraya. Celý čas má pocit, že by jej chcela niečo povedať.
"Trápi." Znovu ticho.
"A čo? Možno by som vám vedela pomôcť."
"Neviem," pozrie na ňu zrazu starými očami. Rozhovorí sa: "Pred nedávnom som bola u liečiteľa. Prezrel ma, urobil mi všetky potrebné testy a verdikt znel: Veľa času vám nezostáva. Zomieram. Lenže ja nemôžem umrieť! Čo bude so Stellou? Nemá nikoho okrem mňa!" rozplače sa Stellina teta.
"Zomierate?" zopakuje Soraya takmer nečujne.
"Áno. Mám už 50 rokov a som vážne chorá. No o tom nechcem rozprávať. Ja sa smrti nebojím. Len toho, čo bude so Stellou. Nechcem, aby išla do detského domova. Počujem o tom stále, ako tam s nimi zaobchádzajú!" Po lícach jej stekajú slzy.
"Možno by som vám vedela pomôcť," ozve sa Soraya po chvíli. Žena k nej pozdvihne zrak: "Naozaj? A ako?"
"Adoptujem si Stellu."
"Adoptujete si Stellu?"
"Áno. Je to skutočne úžasné dievčatko, obľúbila som si ju od prvej chvíle ako som ju uvidela. Zabezpečila by som jej všetko potrebné. Jedlo, šaty, domov, lásku, bezpečie aj istotu." Čím viac sa nad tým Soraya zamýšľa, tým viac sa jej tá myšlienka pozdáva.
"To by ste skutočne urobili?"
"Ak to pravda budete chcieť aj vy. Ja ju ľúbim a urobila by som pre ňu všetko. No vy ste jej teta, vy najlepšie viete, čo je pre ňu dobré a čo zlé."
"Ja by som bola šťastná. Vedela by som, že je v dobrých rukách. Ľahšie by sa mi odchádzalo z tohto sveta," povie dojato žena.
"Tak dohodnuté. Vy tu však dlho budete, predsa sa nevzdáte tak ľahko."
"Nie, no je to už rozhodnuté. Mám asi tri mesiace."
Soraya si dlaňou prikryje ústa: "To ma fakt mrzí."
"Aj mňa, ale nič sa nedá robiť....." Dnu vbehne Stella. "No čo je? Ideme sa hlať, nie? Kde je Sevelus?"
"Už idem, idem," vstane Soraya.
"Ďakujem," šepne Stellina teta a Soraya sa pousmeje.
"Tak? S čím sa ideme hrať?" plesne sa hore v izbe po stehnách.
"S bábikami," podá jej do ruky postavičku.
Zdá sa, že ma ešte jeden vážny rozhovor čaká, pomyslí si Soraya, keď jej Stella oznámi, že sa idú rozprávať.
Soraya je celý deň ako na ihlách. Cez deň poslala Severusovi sovu s odkazom, že sa musia porozprávať. O dve hodiny jej prišla odpoveď, že musia a vraj po ňu príde. Tesne pred tým jej napísala Caroline, že dnes v noci nebude spať doma. Pekne a už to začína, zasmeje sa Soraya. Teraz nebude spávať doma, ale u Richarda. No tentoraz jej to vyhovuje. Potrebuje pokoj na ten rozhovor a tak pošle znovu Severusovi sovu, aby prišiel k nej domov.
Po návrate z práce poupratuje, urobí zopár chlebíčkov a ešte stihne aj koláč upiecť. Okúpe sa, učeše, no i tak je nervózna. Ešte u nej nebol a ona chce, aby sa cítil dobre, no zároveň pociťuje hnev. Hnev na jeho správanie na včerajšej návšteve. Vôbec netuší, čo ho to pochytilo.
Ozve sa zvonec.
"Ahoj."
"Ahoj," povie Severus hrubým hlasom ako vždy, keď je nahnevaný, sklamaný či sa cíti previnilo.
"Poď ďalej."
"Máš to tu pekné," chváli Severus chodbu, idúc za Sorayou do kuchyne.
"Ďakujem, to sme zariaďovali spolu s Caroline, ale väčšina vecí tu už bola."
"Aha."
Soraya mu ponúkne stoličku, sadne si oproti nemu.
"Severus?"
"Hm?"
"Čo sa ti včera stalo?" prejde priamo k veci, no Severus sa k odpovedi nemá.
"No tak. Vo vzťahu sa musíme rozprávať o všetkom.Teda čo sa týka nás dvoch."
Severus si vzdychne: "Soraya, milujem ťa. Teraz sme spolu, prešiel som na stranu dobra, lenže kedysi som narobil veľa vecí zlých, odporných a teraz spätne, keď na to pozerám, je mi zle..."
"Ale čo to má spoločné so včerajšou návštevou?" nechápe Soraya.
"To som bol ja," hlesne Severus.
"Čo si bol ty?"
"To ja som Stelle zničil ruku."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár