V tomto momente neviditeľný tvor znovu zareval. Muži inštinktívne začali cúvať. Pred sebou počuli praskanie vetvičiek a dychčanie. Nundu znovu zareval. Keď poviem teraz, odmiestnime sa, vyslal Severus myšlienku ostatným. Znovu sa zablyslo. Nundu sa prikrčil. Skočil.
"Teraz!" zreval Severus a všetci dvadsiati štyria sa otočili okolo vlastnej osi. Nundu dopadol presne tam, kde ešte pred chvíľou stál Severus.
"Toto bolo tesné. Ako sa ho máme zbaviť. Naň nebude stačiť ani sto čarodejníkov!" utieral si Cyrian čelo s úľavou.
"Musíme poslať správu veliteľom. Nech sa nejako zhromaždíme, keď už vieme, kde sa asi nachádza," povedal Trist, keď tu Severus skríkol. "Kde je Richard?!"
"Ó, nie," zhíkol jeden z černochov. "On tam zostal."
"Musíme sa pre neho vrátiť," pozrel Severus na ostatných.
"Snape, ty si sa musel zblázniť. Richard je už určite na franforce. Chceš, aby zabil aj nás? Radšej vymyslime niečo ako ho zničíme. Zavolajme veliteľa."
Severus pozrel na Cyriana: "Bol by som zvedavý, čo by si vravel, keby si tam zostal ty a bola by možnosť, že ešte žiješ a nikto by ti neprišiel na pomoc, lebo by sme si povedali, že si už asi mŕtvy."
Zostalo ticho. Potom sa ozvali dvaja ázijčania: "My ideme." Napokon sa rozhodli ísť všetci, len Cyriana vyslali za veliteľom po posily. Skupina sa znovu otočila okolo osi a vrátili sa na miesto.
Vo svetle prútikov videli, ako nundu zahnal Richarda do kríkov a chystal sa ho zožrať. Hoci Richard pálil všetky neodpustiteľné kliatby, Avadu, nezdalo sa, že by to nundu nejako ublížilo. Pásy svetiel sa len odrážali.
"Avada Kedavra!" skríkol Severus, keď sa už nemohol na to pozerať. Nič. Nundu iba zdvihol hlavu a pozrel jeho smerom. V očiach sa mu zablyslo a obrátil sa k nemu. Na smrť vystrašený Richard využil chvíľku nepozornosti a pomaly sa plazil preč. Skupina sa po dopade veľkého zvera rozpŕchla ani kŕdeľ holubov a každý pálil smrtiace zaklínadlá, no bezúspešne. Čoskoro to bolo zase ťažšie, pretože ubúdalo bleskov a hrozilo, že zasiahnu jeden druhého. Severus sa potácal ďalej, keď tu ho tlak vzduchu zhodil na zem. Nundu skočil ponad jeho hlavu a zastal pred ním. Severus pocítil v ústach sladkú krv. Zrejme si vybil zub. Nundu zareval a chňapol po ňom. Zasiahol mu plece. V tom momente bol Severus zaliaty krvou.
"Avada Kedavra!"
"Confringo!"
"Relaxio!" ozývalo sa z každej strany, ale zaklínadlá akoby nefungovali. Nundu ľahostajne pohodil hlavou a blížil sa k Severusovi. Ten márne šmátral po okolí, prútik nenahmatal. S hrôzou hľadel na približujúci sa tieň.
"Veď mi pomôžte!" zvolal a tuho zavrel oči. Pokúsil sa odplaziť. Vyslúžil si ďalšiu roztrhanú šľachu na pleci. Pred očami sa mu mihla Soraya s mierne naklonenou hlavou, šibalským úsmevom na tvári a láskou v očiach, malá Stella s jej smiešnym šušľaním a ich malé, ešte nenarodené dieťa. Nechcel zomrieť. Ešte raz sa pokúsil odplaziť, no okúsil len ďalšiu bolesť. Nundu sa nad neho sklonil, otvoril papuľu, vypustil zopár slín na svoju obeť. Tú už chytali mdloby z jeho dychu, ktorého zápach prerážal aj ochranné kúzlo. Vtom okamihu, ako otvoril papuľu, aby ho zožral, sa ozvalo puk! Nundu zavrčal a pozrel za seba. Tam stála celá armáda čarodejníkov, pripravených skoncovať s netvorom, čo kántril ľudí z dediny.
Všetci naraz zdvihli prútiky a zvolali: "Avada Kedavra!" Po sile kliatby, vrhnutej toľkými čarodejníkmi, sa nundu konečne zapotácal a sklátil na Severusa.
"Snape, si v poriadku?" pribehol k nemu Trist a vyťahoval ho spod nundovho tela.
"Hej, ďakujem. Len mám dotrhané plecia a zrejme vybité zuby, ale inak som v poriadku. Konečne pôjdeme domov. Po dvoch mesiacoch."
Čarodejníci nechali telo netvora zmiznúť a spoločne sa odmiestnili po týždni do domu. Tam ošetrili zranených, poumývali sa a ľahli do mäkkých postelí. Ďalší deň smeli ísť domov. Ráno im tučný pán ďakoval, že ho zbavili tej pekelnej stvory... Čarodejníci sa naposledy pozdravili a každý sa odmiestnil do svojej krajiny, ponáhľajúc sa za svojou rodinou. Severus zastal pred bránou. Tráva bola zelená, dvor vyupratovaný...vzduchom sa niesla vôňa domova. Slastne sa nadýchol a vstúpil do domu. V spálni si ľahol na posteľ a v momente zaspal. S myšlienkou: Konečne doma.
Podvečer zaštrkotali vo dverách kľúče. "A Maria povedala, že lietala na oblaku...," ozýval sa Stellin hlások. "Mohlo to tak byť?"
"Myslím, že Maria si len vymýš-," zarazila sa Soraya uprostred vety a podlomili sa jej kolená. "Severus!" Ten k nej rýchlo priskočil, aby ju zachránil pred pádom.
"Láska moja! Stella!" zvolal, keď sa k nemu aj malé dievčatko pritúlilo.
"Kde sa tu berieš? Si zdravý? Kde máš zub?" zhíkla Soraya, keď si všimla Severusov štrbavý úsmev.
"Zrejme niekde v lese," pousmial sa Severus. "To napraví kúzlo."
"Hlavne, že si zdravý. Ja som taká rada, že si už doma!" objímala ho Soraya okolo krku a vdychovala jeho vôňu.
"Aj ja. Nevedel som sa dočkať."
"Poď," ťahala ho do obývačky na gauč, "teraz mi musíš všetko pekne dopodrobna vyrozprávať. A nič nevynechaj." Severus len pokrútil hlavou a vyberajúc slová začal opisovať svoje dobrodružstvo. Soraya sem-tam zhíkla, chytila sa za hlavu, krútila ňou, no v konečnom dôsledku bola rada, že je doma-živý a zdravý. Poriadne ho ošetrila, spoločne uložili Stellu spať a keď večer zaspávala v Severusovom objatí, konečne pocítila po dvoch mesiacoch pokoj.
* * *
"Čo robíš?" prekvapila Soraya Cyriana o dva týždne v Douglasovej izbe. Nakláňal sa nad neho s prútikom. Strhol sa: "Čože? Nič. Len som pozeral ako sa má. Či mu je lepšie..."
"Dnes mám službu ja, nemusel si sa unúvať."
"Ja to urobím rád, je to predsa môj starý otec."
Soraya podišla k pánovi Douglasovi. Celý sa potil, triasol a na tvári mal znovu rôzne fľaky. Soraya sa neprestávala čudovať. Veď ešte pred dvoma týždňami to vyzeralo, že bude môcť ísť čoskoro domov a dnes akoby znovu stál na prahu smrti. Znepokojene mu podala elixír proti bolesti, zatiaľ čo Cyrian vyšiel z miestnosti. Bol čudný. Vlastne taký bol odvtedy, čo sa vrátil z toho lesa.
Premýšľajúc sa vracala do ordinácie.
"Ten, čo posielal do Denného Proroka vtipy, zmizol. Nikto o ňom nič nevie. Do práce nechodí, doma sa neozýva. Vraj sa asi stal obeťou smrťožrútov," informovala Florrie Sorayu.
"Hm."
"Čo je?" spozornela Florrie.
"Cyrian je čudný."
"Taký bol, už keď prišiel."
"Ale ja to myslím vážne."
"Veď aj ja."
"Keď som prišla k pánovi Douglasovi, Cyrian sa nad ním skláňal. S prútikom v ruke a popritom tam nemal čo hľadať."
"A nepovedal, čo tam robí?"
"Vraj sa chce postarať o svojho starého otca. Naozaj zvláštny bol. Ukáž radšej Denného Proroka," vzala jej ho z rúk. Chvíľu doň hľadela, potom zbledla ani krieda, skríkla, zviezla sa na zem a už o sebe nevedela.
V Dennom Proroku sa totiž zjavil správa, že istý Maurice Willard bol zavraždený na svojej ceste okolo sveta. Sorayin otec. Hoci sa nerozprávali už tri roky, stále bol jej otec. Mala ho rada, hoci ju odvrhol len preto, že sa vydala na cestu liečiteľky, nevzala si za muža syna ministra mágie a zahadzovala sa s Tomom Manneringom. Nikdy nedokázal prehltnúť to, že jeho dcéra je úplne iná ako on. Od prvého ročníka chodila do Chrabromilu a nie do Slizolinu ako si to želal on. Nevzývala Temného pána, práve naopak, všetkých jeho privŕžencov i jeho samého nenávidela celým telom i dušou. Odmietla ponuku na sobáš od ministrovho syna. Vraj ho nemiluje.
"Láska nie je všetko. Neuživí ťa. Potrebuješ peniaze. Majetok a to ti môže zabezpečiť práve on," poúčal ju vtedy otec. No Soraya bola neoblomná. Odmietla ho. Oči mala len pre Toma. Obyčajného pracovníka, čo bol pre jej otca ďalší úder. Neustále jej vyčítal jej pochabosť. Keď spravila Mloky a nadšene sa zamestnala u svätého Munga, kričal na ňu, vyhrážal sa, prosil ju...nič nepomáhalo. Len Sorayin pohár trpezlivosti pretiekol a povedala mu všetko, čo si o ňom myslela. Otec na ňu vyvalane pozeral, no vzápätí jej vyhádzal veci z domu s tým, aby sa mu už nikdy neukazovala na oči. Skúsila to raz. Bez úspechu. A tak sa zaťala. Presťahovala sa ku kamarátke Caroline. Bývala u nej polroka a potom prišla Carolinina teta s ponuku na bývanie v malom domčeku, kde by sa zmestili obe. A tak sa presťahovali a každá žila svoj život. Soraya po každom stretnutí s rodičmi bola otrasená, nechápala ich, teda skôr otcovo, správanie. Mama sa len prispôsobila ako počas celého svojho života. Odjakživa bola slabšia nátura.
A teraz už Soraya stratila všetku nádej, že sa raz zmieria. Odišiel a ju tu nechal s výčitkami svedomia. Nerozlúčila sa, nepovedala mu posledné zbohom, nebola pri ňom... No jej otec si nevzal len jej nádej na zmierenie, ale aj jej prvé, ešte nenarodené dieťa. Ťažký otras, ktorý prežila a pád zo stoličky, sfúkol jej plány do budúcna vánok ako sviečku. Soraya to vedela skôr, než jej to Florrie povedala. Keď otvorila oči, ležala na lôžku. Ako prvú uzrela Florrie, stojacu zhrbene pri jej posteli, s očami plnými sĺz.
Sorayina prvá otázka znela: "A čo Elisa?"
Florrie sa rozplakala a zašepkala: "Sor...je...je mi to ľúto. Nedalo sa nič robiť."
Keby Sorayi niekto bodol dýku do srdca, bolelo by to menej. Ako bez života klesla späť na vankúš a zúfalo sa rozplakala. Nezostalo jej nič. Len prázdne lono a boľavé myšlienky. A to Soraya Snapová netušila, že to nebol od života posledný úder.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár