Pod stromom

Pod stromom som sedel asi hodinu. Časť mojej primačknutej osobnosti si márne želala aby som nesedel sám, ale ja som sa akosi nevedel prinútiť kohokoľvek zavolať. Zdvihol som hlavu a inštinktívne hľadal Edisonovské jablko, ktoré by mi toho mohlo toľko vysvetliť. Dub ktorý sa plazil ponad moje ramená a ja som sa v ňom znenazdajky podvedome zoosobňoval mi tento pohľad nesprostredkoval. Pomyslel som si, že je bezcitný. Bezcitný strom... kam som sa to dopracoval.

Odtrhol som pohľad z konárov a ruka sa automaticky zháčila a nabrala do päste riadny nával hrabanky. Na chvíľu som mal pocit, že sa prevaľujem v posteli a žiadny strom ani žiadny podobný drevnatý exemplár mi už zle nespraví. Zameriaval som sa na žltú oblohu ktorú si dnes privlastnilo slnko a vnútorne vo mne vzkypel hnev. Áno jeden z tých beznádejných, ktoré ovládnu celé telo a človek, či čokoľvek iné uvedomujúce si samého seba, má chuť vysnovať prstami a hlavou obrovský plán na odvetu životu.

A za čo? !
Opýtal sa náhlivo hlas z tretej strany. Zľakol som sa, ten hlas som nepoznal... bol nový a prekvapil ma. Bol nenáhlivý, čistý, jemný až detský – no niečo v ňom malo príchuť neodolatelnej drôtovej hrdze. Vedel som že to bol hlas zo mňa. Vzrušilo ma to do takej miery, že som nebol schopný už ani filtrovať cez prsty nánosy hliny, lístia a rozkladajúcich sa muších tiel. Ostal som paralyzovaný a oblizoval som si vysušené pery. Uvedomil som si, že je skutočné teplo.

Jediné čo nepodľahlo úpornému snaženiu slnka spraviť zo mňa dokonalý exemplár mestského tajtrlíka, ktorý sa vzdialil od civilizácie, boli myšlienky. Už dlho som ich tak nenazval. Čosi tak neodhaliteľné a nezrozumiteľné predsa nemohlo mať tak jednoduché meno... hľadal som dlhé hodiny nový názov, no práve prúdy v hlave boli tie čo sa mi vysmiali zo všetkých najviac:
Hľadáš úbohé slovo pre to čo človek ukradol Bohu?

Odvrátil som sa preč od úbohých domnienok. Nemohol som sa pohnúť. To odvrátenie bolo viacmenej symbolické. Žltá obloha bola tiež viac menej symbolická a ten strom ktorého koreň mi úpenlivo tlačil na kostrč sa na chvíľu uhol aby mi doprial viac prázdne plného pohľadu na žltú. Vnútorne som sa odmlčal.
Ja, ja, aj tretí hlas a začalo sa premietanie.
Moja duša sa vrývala do zoschnutej kôry a prekreslovala scény Hellerovským štýlom. Celý môj život v kocke... všetky jeho kvality s jasnou iróniou.

Ja ako stojím na skale a snažím sa skočiť šipku, ktorú som nikdy neskočil.
Ja ako sedím na plote a mama ma od chrbta šteklí aby som skočil.
Ja ako sedím pred dverami bytu a mame zaryto tvrdím, že mojou matkou nie je.
Ja ako...
desiatky minút a desiatky príbehov.
dosť...
ozval sa tretí hlas.

Ostal som vypľutý a akýkoľvek pohyb týmto stratil už absolutne všetky možnosti. Telo tu nebolo. Bol som tu len ja, ja a on... už zase, aj keď dnes prvý krát.

Miloval som svoj život. Plný zábavy, žrádla, žúrov, umenia, tvorby, učenia, fajčenia, života, farieb, prírody, peňazí, lásky, pästí, šnúrok ktoré som si tak dlho nevedel zaviazať. Áno miloval ale zrazu som ho stratil. Zrazu som tam nesedel ja ale ja, ja a on.

Žiadna schizofrénia, len mozajka života.
Mám všetko a nechcem viac... chcem menej, chcem nič aby som to mohol byť skutočne ja.

Chcem.
To slovo sa mi na sekundu znechutí, a potom opäť krokmi unaveného a opatrného dropa cupitá späť ku mne aby som ho vykríkol.

Otvorím ústa a vyderie sa sa len slabé.
Buď šťastný a zabudni na potkanmandelinky... zabudni na krysomušky... odhoď ich a dýchaj, lebo to čím sa zadusíš budú vždy tvoje vlastné zvratky.

Tak som sa začal dusiť.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu