Bolo jedno materiálne zhmotnené ráno. Čiže posteľ, žaluzie, pohár s vodou a človek. Materiál, sám o sebe najviac materiálny. Za oknom vychádzalo slnko, už vyššie ako ho z okna mohol vidieť, dá sa povedať, že preňho už zapadalo. Bolo cítiť radosť, ktorá sa obíjala o okno zvonku a bolo cítiť to nič, čo sa pokúšalo zvnútra otočiť kľučku okna. Ani na sekundu človek neváhal. Otvoriť by znamenalo spojiť nespojiteľné. Ležiaci pozoroval západ slnka - zmizlo a nastal jeho pokoj. Zmiznuté slnko ďalej svietilo na svet jeho susedov, rôznych psov a olejových kaluží. On ďalej roznášal nič po svete svojom, perín, kníh až kým nezaspal.
V snoch vždy vytrhával z kníh pasáže so slnkom a pokladal ich na slnko vyblednúť.
Vytrhával slnko z oblohy a pokladal ho do kníh, na zabudnutie.
Písal strašnú prózu
o slnku a jeho účinkoch
na človeka
čo slnko miluje
ale musí pred
ním aj po ňom
spať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
chiflada  2. 1. 2010 17:53
.toto!
Napíš svoj komentár