Obrátil som sa k oknu a dva krát mrkol. Mrkol som si raz a hneď za tým ešte raz a potom som vykročil vpred. Nemal som žiadne zvláštne pocity, ani prehnané emócie, ktoré by ma ktovieako ťahali niečo spachať. Nemal som vlastne v sebe nič. Len to duté ako po údere do hlavy zvláštne znejúce prázdno. Vykročil som krokom vpred, potom pridal ešte pol kroka a už som bol pri okne. Nebola to veľká izba a ja som takú ani nepotreboval. Nacvičeným ťahom som vyhrnul zažltnuté žaúzie (ktoré mimochodom boli zažltnuté, už keď som sa sem presunul) a tmavý priestor sa odhalil svetlu. Alebo skôr, svetlo bolo pohltené tmavým priestorom.
Táto izba poskytovala priveľa záhad a priveľa tmy. Aj keby bolo slnko priamo pred oknom a lúče by dopadali po celéj dlžke a šírke izby, nič by to nezmenilo na fakte, že je tu tma. Odplul som si na okno trafiac pri tom akýsi mastný fliačik. Taký mastný fliačik može byť od kade čoho. Od chrústa, včely, ovada, vážky, kto vie čo som tam vtedy capol. Príde mi to tak primitívne zvláštne. V prírode má všetko svoju rozdielnu hodnotu a tu... v tmavom byte kam nechce chodiť ani svetlo je to úplne jedno. Aj keby tu na okne skapal pápež. Nikto by sa nečudoval že je tu pritlačený na mastnú, matnú sklennú tabuľu.
Pokúsil som sa otvoriť okno, no ono začalo očakávane protestovať. Pukanie od pántov malo svoju silu a nechcelo dopustiť aby som oknom trhol. Len tak tak som nabral odvahu a spravil finálny ťah. Povolilo, zaškrčalo, ale ostalo visieť. Slnko sem už nesvietilo, dávno zmizlo na druhej strane bytovky. Svetlo sem dopadalo zťažka vzhľadom na dom ktorý sa rozpínal len malý kúsok od môjho okna. Len veľmi malý kúsok od nášho vchodu sa priečil a mračil panelák rovnako nepríemný ako náš. Zrazu som zbadal vtáčika, ktorý sa tu znenazdajky, s rýchlosťou straky pri kradnútí, objavil a začal pípať. Idea jeho krídel ma ani nemusela držať dlho... zbadal som ho a zacítil som túžbu väčšiu ako túžbu všetkých ľudí v kope na svete. Chuť dokázať, že keď ten malý tvor dokáže niesť svoje telo vzduchom, dokážem to aj ja. Ak to prihlúple zviera dokáže metať telom tak, že sa udrží na oblohe, prečo by to nemal zdolať človek. Človek pán tvorstva a pán rizika. Človek, ktorý dokáže meniť.
Ani neviem ako, ocitol som sa zrazu na radiatore s neuveriteľnou silou. Zvláštnou, plnšou, agresívnejšou a tiež tou, pri ktorej v žilách prúdi zadosťučienie. Stál som tam, rozťahoval ruky, krčil sa a vydával krákoravé zvuky, ktoré by sa dali bez problému porovnať s naštvaným jednookým havranom. Ten vták bol vrabec a havrana sa splašil. Ja som bol havran a chcel som vtáka chytiť. Predviedol som elegantný odraz a predsatvil si aké to bude, keď sa mi podarí chytiť toho minimalistického operenca do mojich nezobákovitých úst.
V tom som si uvedomil na čo sa mení elegantný odraz. Z havrana je zrazu žaba, ktorá neletí smerom vpred, no šmyk nôh ju tlačí smerom vzad. Vlhký radiátor, sandále, hlava sa udiera o koberec, ruky sa rozletia trieštia kochlík maminej ostro sledovanej palmy a narazený chrbát vyráža dych. K letu nedošlo, došlo však k rozbitiu hlavy, kochlíka, straty dychu a k sťažnostiam susedov na nočný rámus. .
Človek mieni, pán Boh mení... a niekedy radiátor, najmä vlhký. Keby sa mi vtedy podarilo vyskočiť, možno by som toho vtáka chytil a dokázal prírode aj všetkým ako to s ľuďmi vlastne je. Že majú skutočne neskutočnú silu. Bohužial nevyšlo to a tak som skončil na áre a neskôr v nejakom ústave. Dali ma bývať na prízemie, vraj aby som nemohol dokazovať, že dokážeme lietať ako vtáky. No povedzte, nie su prepnutý?
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
blackline
28. 4.apríla 2008 00:36
vau hmm nemám slov skvelé
2
interesantne ... Miloslav, uvazoval si nad neznou opaterou 24 hodin denne? Netreba ta nechavat bez dozoru Ale citalo sa to dobre, cakala som , ze vyskoci, chvalabohu za slizke radiatory .. nice
3
Bolo to vydarené, pretože od začiatku som ťa chcela karhať na predvídavosť tejto poviedky A napokon to skončilo mimoriadne príjemne nepredvídateľne Ale nič to nemení na tom, že zase od teba občas odišla gramatika a niektoré slovné spojenia mi vadili... zase boli príliš básnické na takúto poviedku, ale bolo to už o veeeľmi veľa percent lepšie ako v tej prvej, a povedala by som, že aj keď toto dielko nemalo taký silný námet, tak čítalo sa omnoho lepšie Aaaa ešte niečo sa ťa spýtam:
"zažltnuté žalúzie (ktoré mimochodom boli zažltnuté, už keď som sa sem presunul)"
- toto slovné spojenie bez intenzívneho zamýšľania, ktoré mi zabralo asi tri minúty, príde zrejme každému absurdné a smiešne... je napísané dosť nejasne a veru na začiatku som sa na ňom začala smiať, pretože som si myslela, že si sa pozabudol a napísal hovadinu
Ale inak velice že dobré
"zažltnuté žalúzie (ktoré mimochodom boli zažltnuté, už keď som sa sem presunul)"
- toto slovné spojenie bez intenzívneho zamýšľania, ktoré mi zabralo asi tri minúty, príde zrejme každému absurdné a smiešne... je napísané dosť nejasne a veru na začiatku som sa na ňom začala smiať, pretože som si myslela, že si sa pozabudol a napísal hovadinu
Ale inak velice že dobré
4
(mám taký pocit, že Sarah sa zapáčil spôsob kritiky pre kriku na Čítaní...)
podľa mňa veľmi milá groteska, svojím spôsobom... máš cit pre detail a moment, hoci je pravda, že treba trošku dotiahnuť syntax a štylizáciu, ale mne sa to páči stále
podľa mňa veľmi milá groteska, svojím spôsobom... máš cit pre detail a moment, hoci je pravda, že treba trošku dotiahnuť syntax a štylizáciu, ale mne sa to páči stále
6
Nie, Romanka, tak to vôbec nie je My máme s Miloslavom zvláštne postavený vzťah medzi kritikou a chválením a tak a on vie, že ja som na neho tvrdá práve preto, že som k nemu úprimná Pokiaľ si si všimla, ku nikomu taká nie som A možno je to sčasti aj kvôli našim predošlým bližším vzťahom Každopádne som chcela povedať iba preto, že ja Miloslava VŽDY skritizujem, pokiaľ sa mi to nepáčilo až tak, že som spadla zo stoličky Koniec koncov, on mi to nikdy tuším nemal ani za zlé
Napíš svoj komentár