„Magdalen!“ ktosi po nej skríkol. Žena len nečinne sedela na zemi pri potoku, v rukách vo vode držala bielu košeľu, ktorú chcela vyprať. Pred očami nemala nič, vodu nevidela. Cítila, že čosi v rukách zviera, ale nevedela presne identifikovať, čo to je. Pred sebou videla len čiernu tmu a pri tom jej pred očami vyskakovala tvár toho muža, upíra, čo bol pred pár hodinami za ňou. Výkrik ju preniesol zase do prítomnosti a otočila hlavu smerom k vinníkovi, ktorý na ňu skríkol. „Magdalen, si v poriadku?“ spýtal sa potichu akýsi muž a kľakol si k nej. Jemne jej chytil obe ruky a vytiahol jej z nich košeľu (tak isto aj z vody), ktorú položil na trávu. „Frederick?“ spýtala sa potichu Magdalen a on sa jej pozrel do očí. „Áno, Magdalen, som to ja. Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej a ustarane jej pozeral do tváre, pri čom jej stískal obe dlane. „Ja... Ja neviem, Frederick“ povedala Magdalen a pozrela sa na vodu. Svojho manžela vnímala iba z polovice... Od toho dňa prešiel už tretí deň, musela sa rýchlo rozhodnúť „Magdalen, mňa neoklameš. Viem, že ti niečo je. Posledné tri dni prežívaš akýsi zlý sen. Nerobíš nič, si zadumaná. Stále si vystrašená, keď sa ťa niekto niečo spýta...“ povedal Frederick a pozeral jej do tmavých hnedých očí, ktoré sa podobali na dva krásne gaštany. „Nič. Frederick, nič, len... Som si spomenula na... sestru“ zaklamala a sklopila zrak ku košeli, ktorú znova chytila roztržito do rúk a začala ju plákať vo vode, snažiac sa dať preč neviditeľnú špinku „Magdalen!“ tentoraz ju okríkol manžel naozaj nahnevane „Nekrič na mňa! Nič sa mi nestalo! Prestaň... Prestaň...“ zašepkala a nasúkali sa jej do očí slzy. Pustila vo vode košeľu, ktorá sa rýchlo a hravo hodila do svojej úlohy a plávala pomaly do stredu jazera, ale tesne pred stredom sa stratila... „Magdalen! Stoj!“ kričal za ňou jej manžel, ale Magdalen sa ani len neobzrela a rozbehla sa smerom k domu.
Štvrtý, piaty a šiesty deň... Toto všetko prežila Magdalen ako vo sne. Manžel sa s ňou márne pokúšal rozprávať. Stále čosi roztržito, nahnevane a nevnímavo robila. Sem tam prikývla manželovi, ktorý nevedel, na čo prikývla „Magdalen, mám o teba starosť. “ zašepkal jej siedmy deň a chytil jej obe dlane, pevne ich stisol a pozrel sa jej do neprítomných očí, previedol ju k stoličke a usadil ju na ňu „Frederick, odchádzam.“ zašepkala Magdalen a pomaly sa jej z ľavého oka vykotúľala slza, ktorá lenivo tiekla od oka, trošku z nej sa zachytilo na spodných mihalniciach... a potom tiekla popri nose priamou čiarou na kútik pier a z neho na bradu, kde kvapla na zem. O chvíľu ju nasledovali ostatné slzy „Prepáč mi to, musím odísť. Už dnes, je to presne týždeň... Zvolila som si, prepáč... Prepáč mi to “ zašepkala a pomaly sa k nemu natiahla, plášť jej zašuchotal na stoličke, vtisla mu posledný, mokrý bozk na pery a postavila sa, pri čom si svoje chladne dlane vytiahla z jeho dlaní. Všetko toto sa stalo v úplnej tichosti, nikto nič iné nepovedal. Frederick by iste odprisahal, že bolo počuť tečúce kvapky na jej lícach, ako padajú na dlážku či na stôl. Chvíľku ticha obaja presmerovali k domu a potom sa Magdalen postavila „Už nebudem Magdalen... Už nebudem nikto... Budem Iolanthe“ zašepkala a potom pomaly prikročil ak dverám, položila na dlaň na kľučku a posledný krát sa usmiala na Fredericka, ktorý ešte stále v nemom úžase sedel na stoličke a nič nevravel „Zbohom, Frederick“ zašepkala a zmizla za prahom dverí...
Sorceress ju už čakal na mieste, kde mala byť pred desiatimi minútami. Dal jej ešte päť. Ak nepríde, ide za ňou. Ruky mal prekrížene za chrbtom, dlane si držal spolu a do tváre mal stiahnutú kapucňu. Začul akýsi pohyb, nič viac ešte nevidel. Zaostril do tmy. Zbadal nejakú siluetu, ako si pretiera tvár, asi od sĺz a popod lampou, ktorá do noci jasne žiarila, zbadal Magdalen. „Tak predsa“ zašepkal sám pre seba a stál na mieste „Tak si si zvolila?“ spýtal sa vysokým a chladným tónom smerom k nej. Mierne sa strhla, ale potom sa pozrela do jeho tváre a prikývla. Na sebe mala čierne veci, ako keby šla na pohreb. Čierny plášť, čierna sukňa, ktorá siahala tesne k zemi a čierny sveter, ktorý mala poodhalený tam, kde mala rozopnuté gombíky plášťu. „Nesmrteľnosť, smrteľnosť alebo priepasť?“ spýtal sa jej a ona sa nadýchla, že mu odpovie, ale z hrdla jej nevyšiel žiaden hlások. Skúsila to znova, tentoraz úspešne „Nesmrteľnosť...“ zavrela oči a snažila sa, aby sa jej po lícach nerozkotúľali ďalšie slzy. „Tak nesmrteľnosť“ usmial sa Sorceress a priblížil sa k nej. Pohladil ju po líci a zašiel za ňu. Urobil to isté, ako pred tým. Objal ju okolo pása, primkol si ju čo najbližšie k sebe a rozopol jej plášť, ktorý mala na sebe. Zašiel jej rukami studenými ako cencúľ pod tričko. Magdalen sa mierne mykla a otvorila oči, keď na sebe zacítila jeho ruky „Neboj sa. Bude to bolieť iba chvíľku“ zašepkal a jednou rukou ju pohladil jemne po líci, aby sa nebála. Znova jej bradou odhrnul hnedé husté vlasy z krku a vyceril tesáky „Magdalen“ zaznel tichý šepot za nimi, Sorceress si to nevšímal, ale Magdalen sa trhla. Pritisol si ju tesnejšie na hruď, aby sa nemykala. „Odoženieš ho, povedz mu, aby čo najrýchlejšie utekal. Inak ho zabijem“ zašepkal a Magdalen to zopakovala trasľavým hlasom dozadu Frederickovi. Ten iba mlčky cúvol o niekoľko krokov dozadu a díval sa na to, čo sa stane. Sorceress sa naschvál aj s ňou v náručí otočil k Frederickovi, aby videl posledné kvapky jej terajšieho života... Pousmial sa a zaťal sa tesákmi do jej kože...
(Dokončené(A)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
4
waaaaaaaaaaaaaaaau...*totálne nemá slov, úplne to hltala, maximálne sa jej to páči*
toto je úplne skvelé moja, nádherné, super sa to čítalo...
toto je úplne skvelé moja, nádherné, super sa to čítalo...
Napíš svoj komentár
uz sa tesim na pokracovanie