Navždy upírom - 7. časť – Láska a smrť

Padajúce vlasy do tváre, zavlažená tvár od samých sĺz a bolestivé pichanie pri srdci. Šepkanie slov, ktoré nemali význam a útržky viet, ktoré vraveli 'Miloval som ťa, prečo si odišla.' a tiché vzlyky chlapca, ktorý sa skláňal nad portrétom akéhosi dievčaťa, ktoré mal položené na stole. Tam ruka v ruke obaja milenci, pohľady na sebe a prísľub v očiach, ktorých vraví 'Nesmieš ma opustiť'. Chlapec sa vrátil do starých čias, ktoré kedysi zažíval. Jeho havranie vlasy mu napadali do tváre, ofina mu zakryla tvár a do očí mu pár vlasov napadalo tiež. Začal si potichu spievať pieseň, ktorú obaja milenci spievali jeden druhému... „Trápi ťa niečo?“ ozval sa zrazu akýsi hlas, ktorý patril žene. Láskavý, jemný a milujúci hlas. Chlapec sa strhol, pozrel sa smerom k dverám, o ktoré bola opretá akási žena. S bledou pokožkou tváre, ako keby sa pár rokov nezjavovala na slnku. A jej hnedé oči, veľké a ľútostivé, ako gaštany. Prikývol. Nemal to srdce povedať, čo ho tak veľmi trápi. Len sa pozeral smerom k žene. Tá k nemu pristúpila, kľakla si vedľa jeho stoličky, pohladila ho po havraních vlasoch a zašepkala „Pomôžem ti. Dá sa to vyliečiť. Chcel by si žiť na veky a pri tom nežiť?“ spýtala sa ho, ale chlapec na ňu len pozeral a potom sa spýtal „Kto si...?“ ona sa len usmiala a nahla sa k jeho uchu „Volaj ma Iolanthe“ zašepkala a ešte raz ho pohladila po vlasoch „Chcel by si žiť naveky?“ spýtala sa ho a on tentoraz prikývol „Iolanthe...“ zašepkal si to meno a zavrel oči. V tej sekunde pocítil ostré tesáky, ktoré sa mu zaryli do krku...

Iolanthe znechutene vošla do jaskyne. Obzerala sa, kde je kto a v tom zazrela Sorceressa, ktorý sa opieral o stenu a pozeral sa na akúsi fotografiu „Už si ako ten chalan“ vyprskla s náznakom pobavenia a ten sa strhol „Čo? Aký chalan?“ spýtal sa Sorceress, mierne mimo. Iolanthe sa postavila k nemu, chytila mu obe ruky a pozrela sa mu do modrých očí, ktoré jej pripomínali more „Ten, ktorý sa pridá k tým, čo behajú po uliciach za noci“ usmiala sa a vtisla mu bozk na líce. Sorceress ju chytil okolo pásu, pozrel jej do jej očí a mierne mimo sa spýtal „Čo? Ty si ho premenila na upíra? Iolanthe, si normálna?“ uškrnul sa na ňu a ona len nevinne pokrčila plecami „Každý má svoje chyby. On plakal nad rozliatym mliekom. Zmizla mu frajerka“ uškrnula sa a štuchla mu o hrude „Nevysal si pred pár dňami nejaké dievča, ktoré sa podobalo na toto?“ spýtala sa a siahla do vrecka, pri čom sa snažila vyloviť odtiaľ fotografiu, ktorú vzala tomu chalanovi „Tuto“ ukázala mu, pri čom ťukla po obrázku. On sa zahľadel na obrázok „No, asi áno“ povedal s náznakom úškrnu na perách „Aha, tak potom je to fajn“ zasmiala sa Iolanthe, no Sorceress nevnímal jej smiech, ale pritisol si ju bližšie k sebe „Je to už týždeň, čo zmizol Frederick, nie si asi rada, však?“ spýtal sa, ale Iolanthe sa na neho len pozrela. „Ja? Nie, som šťastná. Konečne som zistila, čo pre mňa znamenáš.“ povedala mu a on sa šťastne usmial, pri čom jej vtisol horký bozk na pery...

Ruka v ruke, šťastný to párik. Pomaly si vykračujú v sade, ktorá je zaliata svetlom. Svetlom, ktoré prúdi zo slnka. A pomalé vlny rozrážajúc sa v diaľke o skaly... Slaný vzduch mora, tiché kvílenie vetra, smiech a... Iolanthe sa strhla, otvorila oči a prebudila sa. Posadila sa a pretrela si oči, ktoré mala zakalené. Vrátila sa do časov, keď bola s Frederickom. Nemohla... Nemohla na neho spomínať. Toto prudké prebudenie zobudilo aj Sorceressa a pozrel sa na ňu „Stalo sa niečo?“ spýtal sa unavene, ale ona pokrútila hlavou „Nie, nič“ vyčarila úsmev na perách a ľahla si späť...
A znova to isté. Párik, ktorý sa držal za ruky. Vtáky, ktoré nad nimi poletovali a húdli si svoje piesne. Melancholická hudba vĺn, ktoré narážali o breh a výkrik... Výkrik? Iolanthe sa zase zobudila. Ale nevidela nič.. A znova. Výkrik. Sorceress už sedel s nohami na zemi a obzeral sa okolo seba. „Čo to bolo?“ spýtala sa Iolanthe, ale Sorceress pokrútil hlavou. A znova... Ale tentoraz bližšie. A bolo počuť slovo, ktoré ten dotyčný kričal. Ale nie úplne. A znova... „Iolanthe!!!“ skríkol ten hlas tak blízko jaskyne, že Iolanthe takmer vyskočila z kože „Frederick“ zasyčala a vystrelila k otvoru jaskyne, ale nie príliš blízko. Zjavil sa tam Frederick „Panebože“ zašepkala a cúvla do tmy. Ten vošiel za ňou, v ruke držal zakrvavený kôl a Sorceress sa k nemu prirútil. V tú sekundu ležala na zemi len kôpka popola...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu