na vysokom opätku blúdiace.
A pomalé, ktoré mierili na koniec ulice...
Na koniec láskavých tvárí, ale tvrdohlavých jak mulice.
A potom tá reč,
čo pomaly sa niesla k nám.
Keď na lavičke sedím,
a pomaly zabúdam.
Môj prvý bozk.
Prvé slzy preliate kvôli láske.
Moje prvé sklamanie sa,
a pomalé upadnutie...
Mám pocit...
Čo by som dala za chvíľku pokoja?
Mám pocit...
Že by som najradšej umrela.
Pred očami sa mi čistia spomienky,
ktoré som s ním zažila.
Ale teraz sú len na plač a na vinu,
som príliš naivná.
Som to ja?
Či vlastne ani nie?
Mám tu len sedieť nečinne?
Niečo urobiť?
Ale nechápem moju reč,
že všetko je potrebné brať s rezervou.
A pomaly sa usmiať,
keď končí to nádherné...
Sny...
Tie mám najradšej v mysli,
vtedy sa mi najlepšie spí
a vtedy najlepšie napínam zmysli.
V tom tichu tie kroky zastali.
A moje slzy mi na perách zamrzli.
Pery sa mi pomaly zatriasli,
slza dopadla na zem...
Ktosi sa otočil,
vzlietol sem.
Usmial sa a ruku podal mi,
bol to nádherný sen...
No všetko skončilo,
spomienky mi nepomôžu.
Som len otrokom,
malou ihlou, ktorá sa mi vnára pod kožu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár