Poznáte to?
V hlave sa mi premieľa toľko komplikovaných viet, šialených nápadov, nezosúladených myšlienok... chcela by som sa vami o ne podeliť, lenže niečo vo vnútri mňa nechce, aby to vyplavilo na povrch. Všetko sa to spolu dusí a vrie ako voda v malom hrnci zakrytom pokrievkou a čaká na ten súdny okamih, kedy vybuchne a narobí viac škody, ako keby sa para uvoľňovala postupne v malých dávkach. Nechápete ma? Nevadí. Pre mňa nič nové. Často si nerozumiem ani ja sama.
Tým úvod som vám len chcela naznačiť, že mám od minulého týždňa v sebe trošku skrat. Tento skrat mi skrátka nejako zablokoval schopnosť písať alebo... zvýšil sebakritickosť? Nič, čo napíšem sa mi nepáči, nepríde mi to dosť dobré, a preto to hneď aj zmažem. Neviete čím to je?
Čo už, aj takéto obdobia musia byť, preto teraz sedí na balkóne s vyloženými nohami pri smradľavých kvetináčoch a počúvam rutinnú dávku kriku od susedov pod nami. Ignorujem ich. Príde mi to, ako zbytočné míňanie energie na hádku o neumytých riadoch. Keď im to tak prekáža, nech si kúpia plastové taniere a tie môžu rovno vyhadzovať do koša. Hotovo. Záhada vyriešená. Žiaden špinavý riad = Žiadna hádka. Lenže, keď sa chcú ľudia hádať a ubližovať si, dôvod sa nájde vždy.
Zase odbočujem od pôvodne plánovanej témy, prečo vlastne sedím na balkóne? Začalo hrmieť. To je ten podstatný dôvod. Zbožňujem búrky a ten vzduch po nich. Tak čakám v pololežiacej polohe, kedy sa nebo konečne prestane len vyhrážať hromami, bleskami a padne prvá kvapka na rozžeravený betón a s ňou príde aj nával čistého dýchateľného vzduchu.
Zatiaľ tu rozmýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa a sumarizujem si posledné tri dni. Od soboty som si dala predsavzatie, že sa budem usmievať na svet okolo seba. Depresie a zúfalstva mám plné zuby. Príde vám to detinské, hlúpe, naivné? Nech, ale posledné dni som sa prichytila pri tom, že sa už usmievam len tak. Skutočne. Včera som sa učila fyziku a z ničoho nič sa mi zdvíhali kútiky úst samé od seba alebo som sa nahlas úprimne smiala pri lakovaní nechtov. Možno som blázon a možno som len nepochopený génius, ktorý prišiel na to, ako sa dá radovať z maličkostí.
To, že úsmev dokáže zázraky, som si uvedomila dávno. Nevedela som však pochopiť ľudí, ktorí sa radovali, aj keď nemali dôvod. Raz v čakárni u doktorky mi to doplo.
Malé dievčatko s uplakanou tvárou prosíkalo mamu, aby nešli dnu, ale radšej na zmrzlinu. Rozumela som jej. Zmrzlina verzus injekcia. Nie je to ťažké rozhodovanie. Bohužiaľ neuspela. Sedela som na druhej strane miestnosti a v ruke stískala kŕčovito mobil. Okolie som vnímala len okrajovo. Mala som vtedy problém s jedným chalanom, ktorý ma namotal na krásne oči, sladké rečičky, pohotové vtipné reakcie a neskôr mi so škodoradostným úsmevom zamával a zakričal: „Naivná!“
Bojovala som vnútorne sama so sebou. Na miesto toho, aby som sa hnevala na neho som nadávala sebe. Moje sebavedomie bolo v mínusových číslach.
Takže dievčatko z ničoho nič pricupitalo ku mne a drobnú rúčku mi položilo na roztrasené prsty. Zdvihla som svoj zúfalý pohľad a ona na mňa vycerila štrbavý úsmev s otázkou, či aj ja idem na injekciu, keď som taká smutná. Pobavilo ma to a po dlhom čase som sa naozaj zo srdca zasmiala. Ona s myknutím pleca zase odkráčala do svojho života a ani netušila, čo spôsobila v tom mojom. Bola mojím vzorom. Prekonala svoje trápenie a prišla ku mne s úsmevom, aj keď mala slzami zmáčané líca. Všetko mi do seba zapadlo ako lego.
Kvap. Prvá kvapka mi teraz dopadla na bosé chodidlo. Posúva sa lenivo dole, čím vytvára na mojej nohe mokrú cestičku. Ocitá sa na jej okraji, chvíľu váha a potom šípkou elegantne dopadá na vyschnutú hlinu v kvetináči s fialkami a ovlažuje ju. Neživé hrudy hliny otvárajú náruč a srdečne ju prijímajú vo svojich prázdnych útrobách. Spokojne spoločné splývajú a vytvárajú jeden celkom. Krása... ako sa zdanlivo nespojiteľné veci, dali dokopy.
Včera sa mňa mama kričala, kvôli neutretému prachu, oblečeniu z celého týždňa, ktoré viselo na jednej malej stoličke a tá sa pod tou ťarchou nešťastne nakláňala do jednej strany. Chápala som ju. Mojou povinnosťou je udržiavať si aspoň moju izbu (ktorú zdieľam so sestrou, takže bordel nie je iba môj ) v ako-tak funkčnom a použiteľnom stave. Povedala som jej: „Dobre. Upracem to.“ Ona však ďalej pokračovala v rozzúrenom monológu, akoby ma nepočula... nechcela počuť? Uši mi okamžite vypli, asi si mysleli, že mi tým pomôžu. Uchránia ma od urážok ma moju adresu a od slov ako: „Nesprávaš sa primerane svojmu veku. Bodaj by si mala aj ty také deti, ako si ty. Potom by si vedela, aké to je. Si neschopná a nič nevieš urobiť poriadne.“
Bolelo ma to, keď som to počula prvýkrát. Preto som v duchu ďakovala svojim ušiam, že ma pred tým ušetrili. Sledovala som ju ako nemý film. Rukami niečo výrazne gestikulovala, nozdry sa jej neprirodzene rozšírili a vtedy som to zbadala.
V očiach sa jej leskli slzy. Mala som nutkanie opýtať sa jej, čo sa stalo, prečo je smutná? Neurobila som to. Kde sa stala chyba? Neviem sa úprimne porozprávať ani s vlastnou mamou. Po desať minútovom prejave tresla dverami na izbe a nechala ma tam vykoľajene stáť. Odpustila som jej všetky tie slová, ktoré mi povedala. Bol to len prejav čistého ľudského zúfalstva a potlačovaných pocitov.
Kvap.
Kvap.
Kvap.
Začalo to. Možno ako reakcia na myšlienky, ktoré boli bezpečne skryté v mojom šuplíku s názvom The Secret. Vytúžený dážď. Dopad kvapiek sa zrýchľuje a spomaľuje, čím vytvárajú dokonalý rytmus. Vystrkujem ruku von. Chcem byť čo najviac ako sa dá, súčasťou tohto tanca prírody. Vystrkujem aj druhú ruku a vychutnávam si ten chladivý pocit.
Ľudia šialene bežia ako myši usilujúce sa nájsť dieru, do ktorej by zaliezli. V neuverení nad nimi krútim hlavou. Kričím im: „Zastaňte a užívajte si to!“ Zbytočné. Nevnímajú nič. Ďalej utekajú, pričom sa potkýnajú o svoje problémy, egá, peniaze aj o ľudí, ktorí to už vzdali. Neuniesli ťarchu zmýšľania sveta a len bezvládne ležia v kaluži vlastných zvratkov.
S narastajúcim smútkom odvrátim pohľad a snažím sa do dlaní zachytiť kvapôčky.
Unikajú...
Pretekajú...
Strácajú sa mi...
Nebo sa rozdelilo. Pravá strana je obývaná mohutnými šedými mrakmi, z ktorých blesky šľahajú do opustených stromov na kopcoch. Ničia všetko... bez rozdielu, čo im príde do cesty. Ľavá strana je skrášlená troma obláčikmi v tvaroch ovečky, cukrovej vaty a mimozemšťana s troma rukami. Slniečko veselo svieti medzi ne a obkresľuje ich krivky na ešte suché chodníky.
„Presne ako môj život,“ pomyslím si v duchu. Raz sa mi rúca celý svet, inokedy mám pocit, že nemôže byť šťastnejšej bytosti vo vesmíre.
Z rozjímania ma vytrhnem kvapka na spodnej pere. Šikovne ju obliznem jazykom a nechám rozplývať jej obyčajnú chuť v ústach. Búrka ma volá k sebe. Nebránim sa. Príroda vždy vie, čo chcem a teraz potrebujem, aby:
Vyjasnila...
...moje zmýšľanie.
Zmyla...
...zlé svedomie.
Vyliečila...
...diery v srdci.
Darovala slobodu...
...spútanej duši.
Počuje ma?
Áno. Blíži sa.
Je tu...
...a ja s úsmevom na perách začínam cítiť tmu.
MOJE ZNOVUZRODENIE!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár