Už som ho dlho sledovala, chlapca od vedľa. Tmavovlasý, tmavooký tvrďas a predsa vyzeral taký zraniteľný. Pozorovala som ho celú noc, ako si vybaľuje veci z krabíc a ukladá si ich na miesto, ktorý im určil. Prišli dnes večer okolo ôsmej. On a jeho matka sa sem prisťahovali z Denveru. Sem do Phoenixu. Otec mu neprišiel.
Možno ho nikdy nemal? Možno sa me rodičia rozviedli? Alebo, to najhoršie, zomrel?
Neviem.
Keď si uložil veci, usadil sa na posteľ a – neverila som vlastným očiam- on začal plakať. V tej chvíli som vedela (tušila), že jeho otec zomrel. Bolo na ňom vidieť, že ho miloval, bol mu vzorom a zrazu ho niet. Vedela som ho pochopiť, totiž mne umrela pred piatimi rokmi mama, mala som vtedy desať. Mama, ktorá mi bola vzorom, bola mi všetkým. Otec bol vtedy na dne. Preplakal celé noci. Počula som ho z vedľajšej izby. Ani ja som nespala, totiž som a ním tie noci aj ja preplakala. No, po rokoch sme sa s tým vyrovnali. Ešte vždy na ňu myslíme každý deň, ale život ide ďalej.
V tom ma zo spomienok prebudil dajaký pohyb. Pohyb v izbe toho chlapca. Zbadal ma. Pozeral sa mojím smerom. Neviem, čo do mňa vošlo, ale neskryla som sa, ako som to zvykla robiť, keď som pozorovala starých susedov. Ústami som naznačila slovo AHOJ. On sa mi odzdravil- ČAV. Opýtal sa ma, ako sa volám, ale to už napísal na papier. Dodal, že on sa volá Josh. Odpísala som mu, že sa volám Kate. Nato sa opýtal, že do ktorej školy chodím. Odpovedala som, že do Severnej strednej. Potešil sa, no nevedela som čomu. Keď mi odpísal, že do tej školy bude chodiť, tak som to pochopila. Tešil sa, že budeme chodiť do tej istej školy a dokonca do tej istej triedy, keďže sme tak isto starý. V tom ma napadlo, že bude sedieť vedľa mňa, keďže som jediná osoba v triede, ktorá sedí sama. Pri tej myšlienke som sa usmiala. V tom naznačil, aby som otvorila okno. Neprotestovala som.
- Ahoj!- povedal, keď som otvorila okno aj ja.
- Ahoj!- odvetila som.
- Dačo si mi chcela povedať, alebo sa mýlim?- opýtal sa.
- Nemýliš sa! Len som chcela povedať, že asi budeme chodiť do jednej triedy a aj budeme sedieť v jednej lavici.
- A to ako?- nechápal.
- Som v našej triede jediný človek, ktorý sedí sám a viac levíc nemáme- odvetila som.
- Super!- vyletelo z neho. Začervenal sa.
- Aj ja sa teším!- odvetila som mu, aby sa za to nehanbil.
- Naozaj?- opýtal sa nesmelo.
- Naozaj!- odpovedala som s úsmevom.
- Prečo? So mnou sa nikto nezvykol takto zoznamovať. Vždy som bol tým najväčším looserom triedy- povedal namrzene-
- Tak, to sme už dvaja! Práve preto sa teším. Aspoň budem mať s kým vyplniť čas- odpovedala som.
- Ďakujem! Dobrú noc!- odvetil so srdečným úsmevom.
- Dobrú! Pôjdeme zajtra spolu do školy?- opýtala som sa na záver.
- Taká otázka! Pravdaže!- zvolal bolo na ňom vidieť, že sa veľmi teší. Nato sme obaja zatvorili okná, naposledy sme sa jeden na druhého usmiali a odišli spať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
fylo
25. 3.marca 2008 17:43
hm..idem kuknut este tie dve dalsie pokracovania ..
Napíš svoj komentár