Na druhý deň si na obede sadla vedľa mňa. Nechala svoje kamošky, nech bežia za svojimi idolmi. Ona si sadal vedľa mňa! Tie ale kukali, že čo do nej vošlo. Naobedovali sme sa a príjemne sme si pritom pokecali. Páčilo sa mi to. A ak som dobre videl, tak aj jej. Bola milá, ako vždy. Keď sme sa lúčili, pošepla mi:
- Stretneme sa na NAŠOM mieste!
Bol som prekvapený, ale tešil som sa, keď povedala, že ne našom mieste. Čo to malo znamenať? Vedel som , že to bude znamenať múrik, ale čo chcela?
Bol som zvedavý, a tak som sa ta po vyučovaní vybral. Bola tam! Už z ďaleka na mňa kývala. Veľmi sa tešila:
- Porozumel si! To sa teším! – povedala, keď sme sa objali.
- Pravdaže, čo si myslela?- tváril som sa urazene.
- Prepáč!- bola smutná, alebo to len predstierala?
. To ty mi prepáč! – začal som sa ospravedlňovať!
Rozosmiala sa:
- Nie si ti , náhodou, veľmi ovplyvniteľný človek? Stačí nahodiť bernardínske oči a skočil by si aj do studne!
- Som ovplyvniteľný, ale len vtedy ak si to ty, to nahodí také oči! – vyletelo zo mňa.
Prekvapila sa od toľkej náklonnosti. Videl som to na nej, ale pokračovala akoby sa nič nestalo.
- Preto som Ťa sem zavolala, ak Ťa to zaujíma, aby som ti niečo povedala.
Zľakol som sa. Zbadala to.
- Neboj sa! Je to kladné pre nás oboch!
- Tak, hovor! - povedal som pripravený na všetko.
- Neviem, či je to možné, ale za ten týždeň si sa mi stal viac než kamarátom.
Srdce mi šlo skoro vyskočiť z miesta!
- Stal si sa mojim NAJLEPŠÍM kamarátom. Ešte lepším, než je Tamara. – vedel som, že to myslí vážne. S Tamarou chodila všade, povedala jej všetko a aj robili spolu všetko. Bol tu však jeden háčik. Ja som nechcel byť jej najlepším kamarátom, chcel som byť jej oporou, láskou, životom. Ona ním pre mňa aj bola. Nemohol som jej to povedať, ešte nie.
- Ty si zasa mojou najlepšou kamarátkou. – povedal som napokon. Keď som tie slová povedal, hneď som ich chcel vtisnúť späť do úst. No, nemohol som! Ešte sme sa takú hodinku rozprávali a potom sme sa obaja pobrali domov.
Akurát som došiel domov, zazvonil telefón.
Bola to ona:
- Povedal som ti, že si mojím najlepším kamarátom?
- Áno, povedala! – predstieral som smiech.
- Tak, dobre! Stretneme sa zajtra v škole!
- Stretneme! Ahoj!- pozdravil som sa.
- Papa!- ona tiež.
Po takej hodinke mi opäť zavolala a povedala, že nemôžeme byť najlepšími kamarátmi. chcela mi to vysvetliť, ale ja som jej zvesil slúchadlo. Nebol som nato zvedavý. Od tohto dňa som sa s ňou nerozprával, nesedel som s ňou na obede a nestretávali sme sa pri múriku. Nechcel som ju vidieť. Párkrát prišla za mnou Tamara a chcela mi to vysvetliť ona, ale nenechal som ju. Nechcel som to vedieť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár