Skúšam, hľadám niečo nové. Niečo, čo ma konečne zamestná a nebudem myslieť.
Na čo? Na všetko. Mám už po krk viet typu:
"Videla som ho včera, tu a tu...", "Už ako dobre vyzerá s tými vlasmi?!"
Stačilo! Naozaj. Je mi z toho len na nič. Ničí ma to. Myslím, dookola LEN myslím. Nežijem. Nesústreďujem sa už vlastne na nič iné. Akokeby som bola zaseknutá medzi dvoma realitami. Túžim sa dostať do niektorého z nich, ale nejde mi to.
Mám samovražedné sklony. Prinajlepšom si LEN ubližujem.
Túlam sa. Neviem nájsť správny smer. Neviem kde som a ani kam smerujem.
Hovoria mi, aby som nepadala, aby som sa držala zubami, nechtami. Že tu ide len a len o mňa. Že sa nemám vzdávať.
Ale keď už potrebujem pomoc zvonka? Možno odbornú?
Ale budem platiť peniaze nikomu aby som sa vyplakala? To radšej sa zavriem medzi 4 stenami a v tme. Sama.
Na každom treťom kroku plačem, na každom štvrtom odpadávam a na každom piatom kričím. Odháňam ľudí od svojho tela. Nech sa do mňa nikto nestará.
Panicky sa bojím, že stratím ďalších svojich blízkych, a tak radšej sa klamem, že každý je pokrytec. Mám pocit, že som sa zbláznila. Cítim sa šialene.
Nedokážem sa už ani najesť. Už keď len pomyslím, že by som si mala dať niečo do úst ma napína. Už štvrtý deň prijímam potravu len vtedy, keď sa cítim na odpadnutie.
Ale, keď sa za myslím, ani by som nemusela. Veď sa mi žiť necche, tak načo by som jedla?!
Mrzí ma, naozaj, že sa tu na moje nervové zrútenie musíte pozerať, ale...
Žeby som sa mala s niekým porozprávať? Žeby som mala niekoho pevne objať?
Stránim sa každého telesného kontaktu. Veď aj tak by som sa len rozrevala.
Nepýtajte sa ma, že čo mi je! Naozaj nie! Odpoveď počuť nechcete.
Plačem....Srdce mi puká, možno už aj puklo. Bolí ma...
Som nervózna, bolí ma žalúdok...nábeh na vred? Pijem kávu na liter a nestarám sa, že si myslia, že som si niečo šľahla. Viem, že tak vyzerám...viem. Červené vypúlené oči a nestarosť o okolie...
Takže čo? Žijem na kofeíne, nikotíne a na alkohole.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár