Zistila som, že to už nemá cenu. Nemá cenu naďalej sa zožiera za niečo, za čo naozaj nemôžem. Nie, nie som ja tá, ktorá to celé spôsobila.
Alebo áno? Veď som dovolila, aby to takto skončilo. Nespravila som s tým nič. Doteraz.
Skončila som to. Definitívne.
Rozhodla som sa. Jednoducho som musela. Musela som si konečne povedať DOSŤ.
Dať za tým všetkým obrovskú, hrubú a čiernu čiaru. Možno to pomôže. Dúfam.
Musím sa odnaučiť od uzatvárania sa do seba. Moja chyba. Jedna z mnohých, ale akurát tá najväčšia.
Musím sa naučiť usmievať sa aj cez slzy. Veď to k regenerácii pomáha.
Musím sa naučiť nenaviazať sa na každého, kto mi nezištne pomôže. Som citovo príliš labilná. Raz plačem a o pár minút mám chuť zatancovať si. Dôvod? Bez významu.
Musím zistiť, kto vlastne som. Ale to nepôjde ľahko, viem. A ja osobne asi k tomu potrebujem aj niekoho iného. Viem, že toto poznávanie nie je pre moje plecia ľahká záťaž.
Jednoducho sa musím postaviť, oprášiť a kráčať ďalej. Hlavné je však neotáčať sa.
Len sa neotáčať...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
eeozniap
3. 8.augusta 2010 10:18
nebud smutná
Napíš svoj komentár