Môj život by rád riadil každý, to je v tom. Lezie mi to na nervy. Chcem už z toho začarovaného kruhu zmiznúť, na dobro. Odísť a nevrátiť sa. Viem, že to znie naozaj puberťácky, ale neviem si pomôcť.
Neznášam to tu. Nenechajú ma už ani dýchať. Cítim sa medzi nimi šialená, lebo sa ku mne aj tak správajú. Ja už naozaj nevládzem. Hovoria mi, že sa nemám hrať na tú najsmutnejšiu na svete, ale môžem si to dovoliť. Dokážem ňou byť.
Povedal si mi na to toho viac. Ale toto mi utkvelo v pamäti: "Vieš... aj v tom najkrajšom raji raz príde dážď a zatemní oblohu na istú dobu. Možno to prejde hneď, možno to bude chvíľu trvať, kým sa mraky rozídu. Ale do tej doby nemôžeš prestať veriť, že za tými mrakmi, za tým dažďom a búrkou existuje slnko".
Žiaľ, už ani nemám silu ani veriť. Nie to ešte čakať.
Že nemusím čakať? Čakať nikdy nemusím?
Neverím. Teda, povedz keď máš lepší nápad. Pomôž mi! Bažím po tom. Chcem mať lepší život, naozaj. Potrebujem to...
Padla som na hubu. Nedávno a dopad nebol ten naj mäkší. A bolí to, kurevsky to bolí. Doteraz, aj po pol roku. Neviem sa z toho vymotať. Neviem na to zabudnúť. Jednoducho to nejde.
Nie, nie. Nebola to láska. Bolo to priateľstvo, naozaj dobré kamarátstvo. A aj napriek tomu, že sa nasľubovali hory- doly, sa to skončilo. Viem, nemala som byť tak naivná. Nemala som slepo veriť. Ale opäť ma napadáš ty: "Naspäť vieru človek získa ťažko...". Máš pravdu, na 100%.
Len dúfam, chcem veriť v to, že mi pomôžeš. Že ty, mi v tom pomôžeš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár