Aj toto som občas ja..občas dosť často...

Tak tento článoček ma stál hodne času a hodne námahy. Viackrát som jeho písanie prerušila a vrátila sa k nemu až po niekoľkých dňoch. Neviem, či bol dobrý nápad to dopísať. Neviem, či bol dobrý nápad dávať to sem. Niekedy neviem vôbec nič... Každopádne je to tu a je to celé... a je to o mne...až príliš o mne

Sedím, úplne tichúčka, aby som nezobudila svoje myšlienky. Počúvam svoj dych a tlkot srdca. Nie sú také kľudné ako bežne. Dýcham prerývane ako keď utekáte vlastnému svedomiu a srdce bije sťa kostolný zvon, rýchlo a vytrvalo, aby každý počul že dvanásta odbila.

Viem, že im neuniknem. Sú mojou chorobou, obsedantné myšlienky ako tabletka extázy bez ktorej máte pocit, že váš život sa zastavuje. Nájdu si ma aj keď sa schovám pod paplónom v najtmavšom kúte svojej izby. Skryjem sa pred celým svetom len pred nimi nie. Vyčmuchajú môj strach a zbesilo sa snažia ho prehlbovať. Darí sa im...

Bojím sa ich a bojím sa aj seba. Všetkého čo so sebou prinášajú. Niekto to volá následky a niekto osud. Niekto sa radšej tvári že to neexistuje, že sa nič nedeje a všetko je krásne. Nie som z tých čo vedia tak ľahko presvedčiť samých seba o pozitívach rozjímania.

Niekto zaklopal. Sú to oni, cítim to.. ten ich hnilobný zápach, sykavý dych plný vzrušenia. Pôsobí im nevyslovnú rozkoš takto ma deptať. Jasne, tak vojdite moji najdrahší. Odbavte sa na môj účet, urobte si na mne dobre. Veď na to tu som, len pre vás mám špeciálnu akciu, máte ma zadarmo. Ani len drink mi nemusíte kupovať, tentokrát som sa o to postarala sama. Vždy mi kúpite málo a ja nie som dosť opitá na to aby mi z vás nebolo zle. Ale dnes som pripravená. Pripravená na všetko, či už s vami budem bojovať alebo ma zlikvidujete skôr ako si trúfnem.

„Ty a trúfnuť si na nás? Děvče bláhová, ideš dolu vodou zlatko. Kedysi si mala aspoň tolko zdravého rozumu aby si vedela, že sme jednoducho tvojou súčasťou. Treba nás vypočuť, predniesť argumenty a dohodnúť kompromis.
Ale nie, ty si postavíš vlastnú hlavu a pred ňu múr. Porušuješ pravidlá čo stanovilo srdce, ignoruješ tie čo stanovil rozum a nás sa bojíš, lebo ti pripomíname kam tvoj život občas speje.“

Nie, nechcem ich počúvať. Prečo mi to robia? Môj život sa aj tak raz skončí, aj tak sa v ňom vždy, skôr či neskôr niečo pokašle. Tak prečo ma nenechajú aby som to aspoň pokašlala po svojom? Trošku si toho užila, skúsila všetko čo sa len skúsiť dá kým môžem. Veď nemôžem predsa žiť v ich šablóne a tváriť sa že nevidím steny okolo.

„Vyskúšať všetko čo môžeš? To by si chcela? Skúšať drogy, alkohol, neviazaný sex, život na pokraji spoločnosti aj v prepychu a luxuse?“

Ano ano, to by sa mi páčilo. Žiť neviazane, neobmedzovaná morálkou okolia a predsudkami. Neovplyvňovaná tým čo si o mne myslia iný, nesnažiť sa im dokázať že som iná, že ma nepoznajú lebo su skurvení ignoranti. Vysrať sa na všetkých a žiť svoj život len a len pre seba.

„Pekná myšlienka...Vidím, že tvoj egoizmus sa má fajn a darí sa mu. Ak dovolíš, nastienim ti ako by asi mohol vyzerať tvoj život ak by si sa rozhodla žiť ho takto.“

Iste, veď prečo nie...to nie je problém, aspoň raz spravíte niečo pozitívne.

„Ano, snáď to naozaj bude pozitívne. Takže to urýchlime berme rad radom. Ideme plniť tvoje sny a predstavy. Začnime od podlahy – konečne sa ti podarí nájsť nejakého normálneho dílera trávy. To je fajn. A nejakú v pohode platenú brigádu,tak, aby vyšlo jednak na marihuanu, jednak na alkohol a aby sa dalo aj niečo odložiť do budúcna. Budúcnosť je dôležitá. Podarí sa ti ukecať sarých rodičov aby ti zacvakali vodičák. Miesto 11000 vymámiš 20000 a kupiš si lacnú ojazdenú dodávočku. Paráda, konečne bývaš sama, máš prácu aj fet a žiadna večierka, žiadna zodpovednosť, môžeš robiť čo chceš. Čo to tam teda máme ďalej na programe? Aha jasne, keď už sme dostatočne pod parou spomenieme si na absenciu sexu v našom živote. Problém? Kdeže. Veď je toľko fajn podnikov kde chodia pekní chalani a baby. Už nemusíš riešiť, či bude niekto doma až dotyčnú osobu privedieš ani či si o tebe tvoj dedeček stále myslí, že si kurva. Bývaš predsa vo svojom. Každý večer niekto iný, vždy podľa nálady. Našťastie dnešní ludia sú dostatočne povrchní na to aby im nevadilo sa nezávezne vyspať s ožratou sfetovanou troskou. Nezazeraj, troska si už teraz. To myslíš, že stúpneš na cene? Nie...Budeš len handrou. Možno sebavedomou ale handrou. Budeš si užívať. Óooo, to ano. Ale dokedy? Kedy si uvedomíš, koľko priateľov si stratila? Či už tým, že si sa s nimi vyspala a hneď na to ich nemilosrdne vykopla von akoby sa nič nedialo. Alebo tým, že si im vynadala, aby sa jebali do svojich vecí a nechali ťa žiť vždy keď sa snažili oddeliť ťa od tvojho jointu. Kedy si uvedomíš, že fakt že šlapeš na amfetamínoch nie je skúškou tvojej silnej vôle a že to nie je „v pohoooo“. Že je to priama cesta pod zem, nevyhrabeš sa z toho obzvlášť ak chrápeš s dílerom... Dojde ti vôbec niekedy, že si stále poondiate decko čo nevie prijať zodpovednosť za samú seba, má problém sa zvládnuť? Tetovania, piercingy, tráva ani chlast ti nepomôžu zistiť kým vlastne si a ...“

Už dosť, už mlčte. Nerozumiete tomu. Dobre sa vám to moralizuje keď ste len myšlienkami. Neserte sa do toho. Je to moja vec. Chcem tak žiť a budem tak žiť tak skoro ako sa len bude dať. Tak vypadnite, zmiznite z mojej hlavy. Nekazte mi život večnými pripomienkami, zvládnem to aj sama.

Bolesť a drnčanie hlavy na moment ustalo. Chvíľka ticha v rámci ktorej som si uvedomila, že mi po čele steká horúca krv. Zadívam sa na skriňu, aj tá je od krvi. Asi som to prehnala, ale aspoň sú na chvílu ticho. Stále sú tu, cítim ich, ale mlčia. Len neveriacky prihliadajú mojím činom. Ich chvílková bezradnosť ma neuveriteľne teší.No netrvá to dlho a uvedomia sa.

„Neubližuj si...prečo si stále musíš ubližovať? To ti nezáleží na luďoch čo ťa majú radi? Ani trošku?“

Že či. Milujem ich, všekých. Sú pre mňa všetkým... Bez nich by som nebola ničím. A nehovorte, že nie som už teraz, lebo ja viem, že to nie je pravda. Niečo pozitívne na mne predsalen byť musí, keďže sú ludia ktorým na me záleží. Ale napriek tomu, ako veľmi mi na nich záleží, ešte nie sú dôvodom na to aby som si prestala ubližovať. Mám svoje dôvody prečo to robím. Je to možno divné, ale naozaj mi to pomáha. Neskúšala som to nikdy logicky ani nijako inak vysvetliť, bol to pre mňa fakt a bolo mi jedno čo si o tom kto myslí.
Ale aby ste nepovedli, že som nevďačná mrcha a nevážim si aj to málo čo mám, skúsim nejako objasniť tieto moje činy, snáď aspoň trochu zrozumitelne.

Ide o to, že pôsobím ako maximálne narcistická, sebavedomá mrcha. No to aj som, o tom potom. Ale každopádne, ako sa vraví, každé hovno má svoje muchy a ja nie som výnimkou. V niektorých veciach som príliš paranoidná. Aj keď sa snažím tváriť ako väčšný optimista, nie vždy veci vidím tak ružovo ako tvrdím. Zmetie ma každá maličkosť. Čokoľvek čo urobíte ma utvrdí v tom najhoršom. Trpím utkvelou predstavou, že ma nikto v mojom okolí naozaj nepozná (no dobre, asi to nebude predstava, keďže sa stále tvárim, že mám inú náladu než skutočne mám, o svojich pocitoch sa snažím hovoriť čo možno najmenej a aj tak zo seba nikdy nedostanem úplne všetko, ...) a preto ma ani nemôže mať nikto rád. Je to logické, nemôžete mať predsa radi niekoho, koho nepoznáte. Často ak na mňa niekto nemá čas dlhšiu dobu, aj keď naozaj viem, že je to oprávnené, že ten dotyčný čas naozaj nemá, neubránim sa pocitu, že je to tým, že ma nechce vidieť. A vždy nájdem nejakú blbosť, zámienku ktorá ma presvedčí o mojej pravde.
Okrem toho si vyčítam všetko zlé čo sa v mojom okolí stane (a že je toho vela...). Vždy sa nájde nejaká spojitosť, niečo čím prepojím súvislosti a budem sa môcť utápať vo výčitkách.
A v takýchto chvílach si ubližujem. Viem, že tým nič neporiešim, viem to. Som logicky uvažujúci človek, viem, že to čo robím sú blbosti, že všetky moje myšlienk sú zcestné. Ale aj tak sa tomu neubránim... Ubližujem sebe a tým aj luďom, ktorým len dávam dôvody aby a prestali mať radi. A moje dôvody? Je ich viacero. Asi najtuctovejší, ulahčuje mi to situáciu. Nespôsobuje to síce vela fyzickej bolesti, pravdu povediac by mi nevadilo keby jej bolo viacej. Ale je jej dosť na to, aby ma aspoň na chvíl odpútala od mojich myšlienok. A každá chvíla dobrá chvíla. Nie, že by som sa venovala nejakým konštruktývnejším myšlienkam, to nie. Riešim ao zastaviť krvácanie, ako uprostred leta skryjem rany pred rodinou a podobne. Ale je to aj tak jednoduchsie ako zaoberať sa tými výčitkami, obavami, všetkými „čo ak“ a „čo keby“...
Druhý dôvod, možno chorejší no každopádne častejší – výčitky svedomia a paranoidné predstavy o tom, že môžem za všetko zlé v mojom okolí a preto na mne nikomu skutočne nezáleží ma dovedú až k riešeniam typu musím sa potrestať sama, za všetko čo robím a spôsobujem lebo ludia sú príliš slušní než aby to urobili oni.
A tretí dôvod – vzájomná kombinácia prvých dvoch dôvodov. A tá spôsobuje len ďalšie a ďalšie obsedantné myšlienky. Som zlý človek, musím sa nejako potrestať..a na druhej strane náhle uvedomenie, že mi to vlastne pomôže keď si blížim, že sa mi na chvílu uľaví a to si predsa nezaslúžim. A tak stále dokola a dokola a dokola... otrepané lišé, ale je to fakt ako na húsenkovej dráhe...celý môj život je ako húsenková dráha. Pokazený lunapark kde občas dojde cukrová vata a na klaunoch sa ľudia smejú len preto, že sa to patrí. Nemám to rada a zároveň to milujem. Rovnako ako seba ako takú.

„Tak to vidíš... Došla si a to aká si na prd aj bez nás. Úplne sama.... Myslíš si to, že? Si šikulka, nepotrebuješ svedomie, upozornenia, blbé myšlienky. Na to aká si si došla sama...Naivné decko. Vážne tomu veríš? Fakt si myslíš, že už nás nepotrebuješ? Že ťa necháme len tak? Kravina. Nebyť nás ani len sa nad tým nezamyslíš. Bola by si ďalej presvedčená o tom, aký je svet krásny a ani by ti nenapadlo, že bez teba by bol krajší. Potrebuješ nás...“

Nenávidím vás...a mám z vás strach...nechajte ma už, prosím... viem, čo som zač. Poučím sa, potrestám vždy keď bude potreba, budem sa snažiť nikomu neublížiť,... prosí, nechajte ma chvľu žiť

„Ale ty žiť nevieš...nevieš, a nebudeš...“

Vidíte, vravela som...pokazený lunapark.. a ja som klaun ožratý falošným aplausom, presvedčený o existencií humoru v trapnosti svojej karikatúrnej existencie...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu