Ked som sa zobudila, lezala som na zemi v prazdnej tmavej miestnosti. Nikde okolo mna nic nebolo. Je to cudne, pomyslela som si. Nepamatam sa ako som sa sem dostala. Kde to vlastne som?? Chcela som sa postavit, ale neslo to. Nevedela som pohnut ani rukou. To ma este viac vystrasilo. Co sa to so mnou deje??
V tom prisiel do miestnosti starcek. Bol velmi stary, no na pohlad silny. Klakol si ku mne a podal mi ruku aby mi pomohol vstat. Chcela som sa ho spytat co sa to so mnou deje, no moja ruka sa zodvihla a ja som sa s jeho pomocou postavila. Starcek sa na mna usmial, otvoril usta a povedal: „Pod so mnou.“
„Kto ste?? Kde som to??“ vyhrklo zo mna no starcek neodpovedal. Namiesto toho vytiahol z vrecka klucku, strcil ju do malej dierky uprostred nicoho a zrazu otvoril dvere, ktorymi zrejme aj prisiel. To ma ochromilo a nemohla som vydat ani hlaska.
Vosli sme do este tmavsej miestnosti, no tentokrat bola predelena sklom. Za nim boli deti. Tipovala som im tak 13-15 rokov. Boli smutne a akoby bez zivota. Tie deti boli holohlave. Pohlad na ne ma rozplakal. Je to ako ked vidite nejake dieta na onkologii po chemoterapii. Smutne a vystrasene. Z oci im slahal bol.
Slzy mi zaliali celu tvar. Jedno dieta prislo ku sklu aby som ho lepsie videla. Bolo cele dobite. Vsade malo modriny. Zrejme to bolo dievca. Polozila ruku na sklo a ja som videla stopy po ziletke. Rozbehla som sa za tym dievcatom aj ked bolo za sklom, no starcek ma chytil za ruku a povedal: „Prestan prejavovat emocie. Utri si slzy. Kde prejavis emocie, to dievca a aj ostatne deti zomru. Je to zle. Nepozastavuj sa nad niecim, co nemozes zmenit. Planymi slubmi a pokusmi ich život nezmenis, tak s tym prestan. Len im ublizujes.“
Ale ja som nevedela prestat. Stále som na to myslela. Plakala som. Aky je tento svet kruty. Na kazdom kroku je niekto kto trpi a prosi o pomoc. A ja mu nedokazem pomoct. Ani tymto detom....
„To si nemala robit. Nemala si mysliet na to co si myslela. Vravel som ti, aby si prestala prejavovat emocie. Je to sice krute, ale každý si prezije len to co si zasluzi. Teraz sa pozeraj co si sposobila svojimi myslienkami.“ ako to dopovedal, to dievca stlacilo gombik na stene, ktorym sa uvrhlo do zatratenia. Zo stien vystupil ohen a pomaly pohltil vsetky deti. Pomaly. Plamene olizovali ich kriciace tvare, spalili ich pokozku... Nemohla som sa na to divat. Bolo to hrozne. Kricala som, no starcek ma drzal a nedovolil mi aby som sa nedivala. Stali sme tam az kym plamene uplne neznicili tie decke tela, az kym nezhasli plamene ich zivota.
„Vidis,“ povedal mi, „tvojim sucitom im nepomozes. Zomreli koli tebe. Si netvor. Vrah. Prestan prejavovat emocie. Prestan sa trapit nad tymi co trpia.“
ked to dopovedal, otvorili sa dvere do dalsej miestnosti. Bolo tam svetlo tak hnusne, ze dlhsiu chvilu som nic nevidela. Az po chvilke si moje oci zvykli a videla som vela postav. Na pohlad boli vsetky rovnake. Isla som pomedzi nich az na koniec miestnosti, kde stalo zrkadlo. Az vtedy som si uvedomila, ze tie postavy nie su ozajstne. Boli len odrazmi v mnozstve zrkadlach v stenach. Boli v bielom a vsetci sa na mna a na starceka pozerali. Musim priznat, ze som sa bala. Bala som sa, co bude nasledovat dalej. Pozrela som sa do zrkadla a videla som moju tvar. Zlakla som sa. Namiesto obycajnych slz mi po tvari stekala krv. Oci som mala cierne. Vytratila sa z nic zvycajna zelen. Mala som oblecene len cierne tielko a nohavicky. Nohy som mala dorezane a na rukach pretate zily.
Zrazu som si spomenula. Naposledy som lezala v kupelni pod pustenou sprchou a v ruke som mala ziletku. Podrezala som si zily. Som mrtva...
Starcek ku mne podisiel, odhrnul mi dlhe tmave vlasy z tvare, zahladel sa na mna a povedal: „Pozri sa na seba co z teba ostalo. Si len uboha troska. Si sebecka. Nemohla si zniest pohlad na trpiace deti, utecencov, bezdomovcov, tyrane deti a zeny, vojny a bezradnych ludi, ktori ublizovali tym nevinnym, tak si si zobrala zivot v snahe utiect. Myslela si len na seba. Len aby si ty uz netrpela. Zivot je sice kur*a, ale taka, akou si ju ty spravis. Su v nom predsa aj pekne veci. Dobri ludia. Ved bez toho zleho by nebolo ani nic dobre. Nemozes odstranit zlo.. to by narusilo novnovahu a vsetkych by to znicilo. Teraz pekne chod, este nie je tvoj cas, ale slub mi, ze ked tam prides, zacnes zit svoj zivot od zaciatku a budes si uzivat to co ti dava. Mas predsa preco zit. Mas priatela tak s nim prezivaj krasu a tajomnost lasky, mas kamaratov, urob ich stastnymi a nemysli na to, ze niekde su ludia, co nariekaju zo svojho kruteho osudu. Je to ich zivot a ty im nemas ako pomoct. Nezabudaj, kazdy je sam strojcom svojho stastia...“
Pozrel sa na mna, pobozkal ma na celo, otvoril mi dvere a ja som odisla zit zivot plny krasy a lasky....
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár