My poetry 2

Prezraď mi, čo ti povedať?
Ja neľúbim ťa, no tvoje slzy nedokážem sledovať.
Bol si pre mňa až príliš dokonalý
moje city tým tvojim žiaľ nestačili.

Snažila som sa ti ich opätovať
ani neviem ako ti to teraz všetko mám vysvetľovať,
stratila som každé jedno slovko,
čo chcela som ti ja od srdca vypovedať.


Prečom ľúbim toho, kto si to nezaslúži?
Prečo je láska vždy tak krutá?
Príde ona a s ňou sa utrpenie ukradomky blíži
a hmla sa do myšlienok násilne šplhá.

Ty už neucítiš moje objatie,
ja výčitky v srdce nevoľky držím,
snáď za to všetko môžem ja?
Pochybností sa však už nezbavím.

Privieram viečka a dúfam, že všetko sa stratí,
bolesť z nešťastia vlastného i cudzieho sa avšak neodvráti,
čas priateľstva sa bohužiaľ kráti.

Ja počítam sekundy, čakám...
dúfam, že srdce moje vyhne sa nežiadúcim mračnám.
Ach, ako veľmi túžim po slobode
po šťastí, ktoré nikdy nemizne
po láske s kúskom priazne,
po zdraví, no hlavne poňom,
po chlapcovi z mojich snov
nechcem žiť už iba v rozprávke...
a až keď stojí priamo nadomnou
ja zobudím sa a už je po láske.

Tak povedzte mi, čo tá láska za cit je?
Je bezcitná, či úprimná?
Bolí avšak a to nik nezaprie,
slzy sa derú, pocit bolesti ma predsa neklame.

Nikdy sa nezjaví ten koho tak úpenlivo čakám.
Tak načo dúfať?
Neoplatí sa mi o tom pravom večne snívať,
on aj tak nikdy nepríde...

Neostane navždy aj ak príde,
láska večne netrvá.
Ja ostanem sama keď on odíde
a príde nová láska? To potrvá
ak vôbec niekedy ten čas nadíde...

No teraz? Teraz som ja tá čo sklame ťa,
teba, ktorého si najviac vážim no nedokážem úprimne povedať,
- ja ľúbim Ťa! -
Nechcela som aby sa to takto končilo,
nedokážem povedať tak toto by už stačilo
keď ty chŕliš nadávky priamo mi do očí,
škoda, že ti nedokážem oponovať
keď ja začínam si tvoju pravdu napokon uvedomovať.

Zranila som ho,
sklamala som chlapca dokonalého

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu