tak veľmi chcem si to uvedomiť
priznať si, že všetko sa to skončilo
a veriť, že je to takto najlepšie.
Viem, že akákoľvek snaha výjde nazmar,
tak veľmi chcem sa ťa dotýkať,
vravieť ako veľmi mi chýbaš
avšak moje slová budú nevyslišené.
Už ma nebaví vravieť si stále
zabudni na to a nechaj ho ísť,
a nájdi si svoju cestu, tú šťastnú...
tú pravú, ktorá ťa naučí kráčať vpred.
Avšak jeden pohľad rozmrazí sebazapretie,
rozmrazí moje presvedčenie, že už nie je nádej...
a opať to isté kolo, stále dookola,
mam pocit, že sa zbláznim.
A pri tom si ma vôbec nezaslúži...
tá krutá irónia, až sa mi chce smiať
a potom plakať a nakoniec kričať
až napokon od únavy zaspím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár