Stretla som ho dávno, no doteraz ho moja pamäť nepustila. Túlala som sa po tmavých chodbách na zámku a snažila som sa utiecť zo života, ktorý sa mi môj otec pokúšal tak usilovne ničiť. Vtedy som ešte netušila čo mi život hodí pod nohy. Otočila som mosadznou kľučkou na mohutnej bráne, ktorá ma delila od sveta navôkol. Unikla som... odišla preč. Nemohla som dovoliť aby mi môj otec plánoval budúcnosť aby mi donekonečna vravel čo mám robiť. Bola som dospelá a môj život som mala vo svojich rukách len ja. Bežala som po rozbitom vidieckom chodníku smerujúc niekam ďaleko, niekam kde by ma môj otec už nikdy nenašiel. Vietor sa mi obtieral o pokožku a vlasy mi letmo vyli vo vzduchu. Nevšímala som si šušťanie listov, ani spev unikajúci kdesi z diaľky. Zišla som z úzkeho chodníka na priestrannú lúku a unikajúc zo starého života som blúdila neznámym miestom. V očiach sa mi odzrkadľoval strach, no zároveň vzrušenie. Bežala som najrýchlejšie ako som vedela snažiac sa dostať zo seba všetku bolesť a hnev, ktorý mnou lomcoval. Konečne som sa cítila slobodná... Cítila som svieži vzduch, štebotanie vtáčkov i vôňu kvetov. Práve tá mi dodávala pocit istoty a slobody.
II-
Tichý tlmený hlas ma prinútil otvoriť oči. Netušila som čo sa vlastne stalo, prečo ležím na lúke a nado mnou sa skláňa akýsi muž. Na prvý pohľad som zistila, že patrí medzi vidieckych ľudí, ľudí, ktorých životy mám v rukách práve ja. Bolo to zvláštne. Hľadela som mu do očí, v ktorých som zazrela mnoho bolesti z vlastných strát, no zároveň som tam videla odhodlanosť, nežnosť a priateľstvo. Stačil jeden pohľad a tento muž sa mi vryl navždy do pamäti. Ruku mal jemne položenú na mojom čele a zrak upieral priamo do mojej tváre. Prehovorila som až keď som si uvedomila, že krvácam.
- Čo sa stalo? – šepky som sa spýtala rukou si pridŕžajúc ranu, z ktorej mi stekala horúca krv.
Necítila som bolesť, všetka moja pozornosť sa upriamila na muža. Bol taký zvláštny, úplne odlišný od ľudí, ktorých som poznala. Kládla som si otázku, či všetci vidiecky ľudia sú takýto...
- Spadli ste... – odpovedal stručne. Z jeho pohľadu som vyčítala, že vie kto som... no on však nemal strach, ani odpor. Správal sa s odstupom, no zároveň milo. Pomohol mi znova vstať a priateľsky sa ma spýtal či som v poriadku. Odpovedala som nech si nerobí starosti, že budem v poriadku. Najzvláštnejšie bolo, že som nechcela aby odišiel. Nemohla som ho nechať odísť a v tom okamihu mi nezáležalo na tom či je poddaný alebo nie je. Bol to jediný muž, ktorý ma takto zaujal. Cítila som, že ani on nechce odísť. Pomaly som sa zviezla po kôre stromu až na zem a zadívala sa na žltkasté kvety skrášľujúce lúku.
- Ďakujem... – s letmým úsmevom som sa poďakovala a rozmýšľajúc čo spravím som nespúšťala zrak z kvetu.
- Je to moja povinnosť... Totižto, slúžiť Vám – odpovedal zdvorilo a klesol vedľa mňa.
Vtedy som urobila niečo, čo ohúrilo aj mňa samotnú. Urobila som to bez toho aby som sa nad tým čo i len zamyslela. Bolo to proti pravidlám, ktorých som sa celý môj život tak usilovne držala, ale môj starý život sa skončil. Keď som pobozkala toho muža, nebola som princezná, bola som len žena, žena túžiaca po láske... obyčajná žena.
- Teraz už nie som princezná, teraz som to len ja... –zašepkala som a pozerajúc mužovi do tváre som sa oprela o kmeň stromu. Muža som vôbec nepoznala, no aj napriek tomu som cítila, že viem o všetkej jeho bolesti i radosti... stačilo mi nazrieť do jeho očí....
III-
Chytil ma okolo drieku a pritiahol si ma ku mne. Chatrč bola prázdna a my sme mali možnosť vychutnať si každú chvíľu, ktorá nám ostávala. Vedela som, že otec pošle poslov aby ma našli, no bola som odhodlaná utekať tak dlho ako to je možné. Chatrč bola tmavá a útla, no to mi neprekážalo Položil ma na jednoduchú drevenú posteľ a naše pery splynuli v jednu. Vdychovala som jeho vôňu a vychutnávala som si každý jeden bozk, ktorý bol venovaný iba mne. Bol to prekrásny pocit. Rukami som zvierala okraj postele zatiaľ čo on ma pomaly vyzliekal. Neoponovala som, po pravde túžila som po tom rovnako ako on. Bozkami putoval po celom mojom tele a ja hladiac ho po chrbte som mu bozky opätovala. Z jeho dotykov vyžarovala nežnosť, ladnosť no zároveň láska. Nič podobné som dosiaľ nepocítila. Tá noc sa navždy zapísala do mojich spomienok a nikdy z nich nevymizne. V chatrči sa ozývali náruživé a vášnivé stony, ktoré rušilo len nočné svišťanie vetra. V tom okamihu som pochopila kam patrím... Patrím sem... Do sveta obyčajných ľudí kde neexistujú pravidlá.
Keď som opäť otvorila oči po mojom boku ležal on...Pri pohľade na mňa sa mu na tvári pohrával šťastný, zaľúbený úsmev. Úsmev som mu opätovala. Priklonila som sa k nemu a pobozkala som ho. Len čo som sa odtiahla, chcela som vykríknuť, povedať mu nech utečie, nech unikne pred niečím čomu ona už neunikne, no bolo už neskoro. Meč preťal jeho nahú hruď a on ma navždy opustil. Nestihla som sa spýtať ani len na jeho meno... povedať mu čo pre mňa tá noc znamenala, ako ho ľúbim a koľko toho ma naučil... bolo už neskoro. Skríkla som a nebránila som sa slzám. Tie mi stekali po líci akoby hľadali úkryt pred bolesťou, ktorá mi zvierala srdce. Krv stekala po jeho mohutnej hrudi a ja som hlasno kričala... Odišiel on... odišiel mojou vinou a už sa nikdy nevráti. To JA som chcela uniknúť niekam ďaleko, preč od hriechov vlastného otca, no unikol on... vzala som mu jeho srdce a nemala som možnosť vrátiť mu ho. Posledné čo som cítila bol dotyk otcových poslov odnášajúcich ma od muža, ktorý ma naučil žiť, ktorý ma naučil milovať. Jeho odraz vidím na každom kroku. Je zázrak, ktorý ma zachránil a zároveň ma navždy usmrtil. Aj napriek tomu, že môj nový život trval krátko navždy naňho budem s láskou spomínať rovnako ako na muža, ktorý si môj život odniesol so sebou. Bol môj anjel...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ixka
22. 4.apríla 2007 19:08
Nádherne.
Napíš svoj komentár