bola krásna, bez jedinej vrásky.
Jej pohľad bol nežný, nie útočný,
zračil sa v nich kus oddanej lásky.
Povedala mi, že mám byť sama sebou,
v jej očiach budem stále niekto.
Povedala, že nezáleží na veci, čo ukončilo to,
ale čo si z toho vezmem so sebou.
Ja som si vzala jej úsmev, lásku v nežnosti,
vtedy keď ona odišla.
Anjel ju sprevádzal po úzkych cestách temnosti,
keď tá chvíľa nadišla.
Neplakala som práve naopak bola som rada,
že nebude trpieť a plakať po nociach.
Dodržiavala som pravidlá, na ktoré ona dôraz kládla,
navždy jej úprimnosť zostáva v našich srdciach...
Zostáva nedotknutá ňou nevypočutá,
zostáva tam, hlboko vnútri.
Čaká na správny čas, keď realita nebude tak krutá,
keď sen život ovládne a nenávisť sa zrúti.
Potom vyjde na povrch ona,
pravda svedomitá a nekonečná...
A človek sa naučí sám sebou byť,
a s láskou vzácnou naučí sa žiť.
Mňa to naučila ona, mne stačil jediný pohľad
do jej očí, plných úprimnosti.
Hneď sa mi život lepší zdal byť,
výjav dokonalosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár