Jej bosé chodidlá dopadli so slabým žuchnutím na podlahu. Váhavo sa postavila z nemocničnej postele. Z dlážky jej do celého tela začal prúdiť mrazivý chlad. Otriasla sa, rukami si objala ramená a snažila sa v nich rozprúdiť krv. Nedarilo sa jej to. Rozhodla sa preto pokračovať v ceste a tak sa aspoň trochu zahriať. Po ani nie 10 krokoch sa ocitla pri žiarivo bielych dverách so zamrežovaním okienkom. Chytila kľučku a otočila ňou na stranu, o ktorej si myslela, že otvára dvere. Nič sa nestalo. Skúsila aj druhú stranu, ale výsledok bol rovnaký. Dvere sa nehýbali a ich neochota, ju pomaly privádzala do šialenstva. Vydesene sa otočila a zamierila späť do teplej postele. Až keď sedela na nej s nohami hlboko pod perinou sa dokázala poriadne nadýchnuť a umožniť tak pľúcam, pokračovať vo funkciu, ktorú zastávali. Pár minút skúmala miestnosť, v ktorej sa prebudila. Rýchlo stým však prestala. So strachom v očiach sa zadívala na snehobielu perinu a z úst jej začali vychádzať pridusené vzdychy. Suchá jasnobiela prikrývka sa razom zmenila na oázu sĺz. Začala sa húpať a sem a tam. Vyčistiť si myseľ, sústrediť sa na niečo iné. Pohyb jej dával pocit, že žije a pokiaľ to tak je, nemá sa čoho obávať.
Čo sa to deje? Kde to som? Ako som sa sem dostala? Je to psychatria? Som teda blázon. Ale prečo? Čo som komu urobila? Urobila som snáď niečo sebe? Na nič si nespomínam. V hlave mám jedno veľké nekonečné prázdno. Spadla som a stratila som pamäť? Dúfam, že je to len dočasný stav, lebo inak to nevydržím. Tá biela farba ma privádza do šialenstva. Ak ma má ukľudňovať, tak niečo robí zle. Neupokojuje ma a v žiadnom prípade mi nepomáha. Všetko je tak jasné a žiarivé. Tak prečo sa cítim, tmavá, nevýrazná a hlavne zmätená?
Spoza dverí sa ozval šramot. Niekto sa snažil dostať do jej izby a práve zápasí s kľúčmi. Jej prvou reakciou bola ľahký výkrik. Keď si uvedomila čo sa deje zaborila do periny aj zvyšok tela. Usmiala sa pretože, ten náhly čin jej prišiel vtipný. Ľahký úsmev na perách jej ostal aj po tom, ako dotyčný našiel správny kľúč, a dvere sa mu s tichým vŕzganím podarilo otvoriť. Otvorené dvere so sebou priniesli pach liekov a dezinfekčných prostriedkov. Zápach čistoty. Dnu vstúpili dvaja muži. Jeden bol navlečený do bieleho doktorského plášťa a v tvári mal vpísaní typický výraz doktora, navštevujúci svojho pacienta. No tento prípad bol iný. Nevedela ako sa tvári osoba, ktorá chodí navštevovať psychicky narušeného človeka, a preto ju tieto oči neutešili. Práve naopak. Postarší muž, s okrúhlou tvárou, veľkými hnedými očami a vekom okolo 50-tky sa jej nazdal ako utešiteľ!
A je to tu. Poslali tohto chlapíka, ktorý vyzerá, že má toho veľa za sebou, aby mi povedal tú nepríjemnú diagnózu. Som Cvok. Ale prečo? ! Prečo sa nemôžem na nič rozpamätať? Vidím mu to na očiach, že to nie je preňho nič nové, a ja nie som jeho prví stratený prípad.
Druhý muž bol podstatne mladší. Na jeho dokonalej tvári a v jeho žiarivo zelených očiach sa nachádzalo niečo, čo jej napovedalo, že má šancu. A to veľkú. Aj keď sa neusmial a neurobil žiaden priateľský krok, vedela, že on priateľom rozhodne je. Akurát si nemohla vybaviť ani jeho meno, ani to či ho vlastne pozná. Rozhodla sa preto začať ako prvá. Otvorila ústa s úmyslom povedať slovo ahoj, ale v tom momente sa zarazila. Slabiky, ktoré mali pospájať slovko, sa z jej vnútra nevydrali na povrch. Zmätene preskakovala pohľadom z jedného na druhého a očakávala niečo, hocičo. Obaja starostlivo pozorovali jej počínanie a na skutočnosť, že nedokáže rozprávať, nezareagovali. Očividne vedeli, že to príde. Boli stým oboznámení a precízne sa na to pripravili. Ich tváre neodzrkadľovali žiadne emócie, súcitné pohľady, citlivé gestá. Boli ako sochy, ktoré niekto vytesal a zabudol dokončiť.
Akoby mi nestačila skutočnosť, že som cvok, ešte aj toto. Musím sa ich opýtať, čo sa mi stalo. Či sa to niekedy vráti do normálu. Alebo či sa to zhoršuje. Ale ako?
Dievčina neváhala ani minútu a zoskočila späť na studenú zem. Tento krát jej chlad nevadil. Práve naopak. Dodával jej odvahy a uisťoval ju v tom, že nie je neviditeľná, a stále má nádej, zistiť čo sa jej stalo. Urobila dva váhavé kroky k doktorovi a zastala. Spýtavo sa naňho zahľadela, a spoliehala sa na to, že mu dojde, čo od neho chce. Nedošlo. Starý muž jej pohľad s rovnakou otázkou v očiach, opätoval. Zase neprejavil, to čo sa od jeho profesie malo očakávať. Stál bez pohnutia na mieste, a očami pátral v jej duši a hľadal tam niečo, čo by mu dosvedčilo to, na čo za ňou prišiel. Kúsok zdravého rozumu? Možno. Správnosť liečby? Potrebnosť terapie? Nech už to bolo čokoľvek, nenašiel to čo hľadal. Pred dušou, do ktorej sa snažil dostať, sa utvoril múr a nedovolil mu pokračovať v pátraní. Dievča očividne nechcelo, aby prišiel na to, čo tají. Ale jej tajomstvá ostali ukryté aj pred ňou samotnou.
Prestáva ma to baviť. Nech čím skôr povie svoju diagnózu, alebo prečo vlastne prišiel! Chcem aby sa na mňa prestal pozerať týmto spôsobom. Metóda, ktorú používa, či už na iných zaberá alebo nie, sa mi vonkoncom nepáči. Zanecháva vo mne dojem, že otázky sú nepodstatné a to hlavné je iba merať sa navzájom...
Urobila náhly pohyb dozadu. Až teraz jej došlo, prečo prišli. Nebol to súcit, neboli to citlivé gestá, úsmevy. Nemali žiadny dôvod na radosť. Ich úloha spočívala v niečom inom. Niečom, čo navždy poznačí či zmení jej život. Pohľadom zablúdila k mužovi, ktorý si ju premeriaval od hlavy po päty odkedy vkročil do miestnosti a nespustil z nej ani na moment oči. Hodnotil ju? Alebo porovnával so spomienkami? Nevedela. Ale chcela. Chcela sa opýtať, kto je, či ju dobre pozná, ale bol tu ten problém. Avšak nemusela sa nič pýtať. Oči tajomného muža sa zamerali na tie jej. Snažil sa dostať hlboko pod povrch, omnoho ďalej ako ho mala v úmysle pustiť. Nevzdával sa. Zelená farba hypnotizovala modrú a snaha oboch, navzájom sa pochopiť, bola väčšia ako slová. Tie nedokázali presne popísať pocity ľudí. Boli to oči, ktoré chápali počínanie tela. Boli to oči, ktoré ukazovali podstatu činov. Len oči, dokázali ukázať skryté. V očiach dokázal človek listovať, a nájsť tak, stránku, ktorú potreboval.
Prišiel sa rozlúčiť! Rozlúčiť som mnou. Niekam odchádza? Nie! Odchádzam ja. Na miesto, ktorého súradnice siahajú za hranice tohto sveta. Do krajiny, kde podľa Biblie vládne harmónia, radosť, šťastie... Skutočne smeruje moja duša na to miesto? Naozaj verím tomu, že som v živote robila veci, ktoré my zaistili túto cestu „hore“? Nie. Neverím, ale o opaku sa už nepresvedčím.
Tá opojná zelená farba, v ktorej sa človek dokázal stratiť, ju uväznila v poznaní pravdy. Nepotrebovali slová na vyjadrenie citu. Pochopili jeden druhého bez použitia slov, mimiky, gestikulácie. Chápali sa, pretože okná do duše boli čisté, a svetlo, ktoré cez ne prenikalo, bolo minimom, akýmsi bonusom. Doktor, až do tejto chvíle postávajúci uprostred miestnosti, vytiahol z hlbokého bieleho plášťa injekčnú striekačku a bez slova vykročil k dievčine. Kráčal naisto, ani raz nezaváhal. Radšej rýchlo než pomaly. To bolo motto, ktoré ho sprevádzalo jeho povolaním.
Zbohom láska. Ďakujem ti. Za všetko. Milujem ťa a nikdy sa to nezmení.
Hlboký nádych preťal ticho panujúce v jasnobielej izbe. Do okna udreli žlté lúče slnka a miestnosť priam hrala farbami. Odrážajúce sa spektrum farieb zasiahlo všetko a všetkých bez akékoľvek šance na útek. Nikto nevenoval pozornosť tomuto nádhernému úkazu. Injekčná striekačka v bledých rukách sa desivo zaligotala. Akoby tým dávala najavo, že ona je tá dôležitá, ona rozhodne. A mala pravdu. Doktor s jemnosťou a láskavosťou chytil ruku dievčaťa. Nebránila sa. Vydýchol si. Obával sa, že to bude zložitejšie a bolestivejšie. Pozrel do jej tváre. Nepozerala naňho a on si vydýchol druhý krát. Naďalej upierala svoje azúrovo modré oči na toho muža s ľahký úsmevom na perách. Bol dobrý nápad priviesť ho. A on sám to chcel. Nikdy by nikomu neprial vidieť umierať nevinnú osobu. Potriasol hlavou, aby z nej vyhnal takéto myšlienky a opäť sa plne sústredil na svoju robotu. Priložil striekačku až na jej bezfarebnú ľadovo studenú kožu a stlačil...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaira07
12. 6.júna 2009 22:14
ja ani nedýcham....
Napíš svoj komentár