P.S. Nie, nie je to môj príbeh...
Chlast... Jej jediná útecha. Jediná vec, čo ju udržovala pri živote. Omamná chuť ju nútila zbaviť sa všetkých problémov. Problémov s rodičmi, problémov v škole, jednoducho problémov. Nevedela si život bez flaše predstaviť. Bola to jej najlepšia priateľka. Priateľka, ktorá sa nikdy nepýtala, nikdy jej nič nevyčítala, nikdy ju z ničoho neobviňovala, tak ako to robili ostatní. A tak tam len sedela, v obrovskej ružovej izbe, ktorá pripomínala izbu princeznej, držala v ruke fľašu vodky a veľkými hltmi z nej pila.
Mala len 17 a už z nej bola troska. Troska, ktorá vedela, aký je život krutý, vedela, aký je nespravodlivý. Nenávidela ho, nenávidela seba, nenávidela všetkých a všetko okolo nej. Iba alkohol, ten naozaj milovala. Jej rodičia si s ňou už nevedeli rady, nechápali, čo sa s ňou porobilo, prečo to všetko robí. Vedeli len, že z jedného dňa na druhý sa zmenila, odmietala všetko, čo jej ponúkali, odmietala všetkých, ktorí chceli byť s ňou. Nikto ju nechápal, nikto nevedel, čo sa jej stalo.
A pritom ešte pred pár mesiacmi bolo všetko okej. Milovala život, priateľov, rodinu. A len jeden deň, jeden malý okamih zmenil celý jej život. Hmm....život...také slovo pre ňu už neexistuje. To, čo sa kedysi nazývalo životom, je teraz pre ňu už len nevyhnutné prežívanie. S tým však skončí. Raz a navždy.
V spomienkach sa vrátila späť do toho osudného dňa. Leto, obrovské horúčavy, všade plno upotených tiel a ona. Bezstarostne si vykračovala životom, nič ju netrápilo, život brala s nadhľadom 17-ročnej.
Až dokým sa to nestalo. Stačil jeden okamih. Prakticky pár minút a bolo po všetkom. Po jej krásnom bezstarostnom živote.
Nenávidela ho, nenávidela neznámeho, ktorý jej to urobil. Nezneuctil len jej telo, predovšetkým jej dušu. Nikdy to nikomu nepovedala, hanbila sa, hnusila sa sama sebe.
A kvôli nemu, iba kvôli nemu je jej jedinou útechou alkohol. Ale už nie je jediný. V rukách drží hrsť tabletiek. Sú krásne, sfarbené dožtla. Tabletky na spanie.. Áno, spánok je to, čo teraz potrebuje. Večný spánok, z ktorého sa už nikdy neprebudí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
drevoplech
16. 12.decembra 2007 17:47
Zaujímavé, smutné, pekné....
Napíš svoj komentár