„To mňa, kurva, absolútne nezajíma!“ odsekla žena.
V duchu si vravím, prečo som sa ja debil do toho púšťaľ.
Teraz sa k nám prihovorí muž: „Ako ste nás vypátrali, a ako ste našli môjho bra-“
Ozvala sa Kamila: „A čo ste nás nepočúval? Veď sme vám predsa vraveli, že vašeho brata sme našli na hrádzi na Ostrove. Tam padol z bicykla na zem a potom sa prihovoril k Leovi a povedal mu túto adresu. No a tak sem tu a vaša matka, na nás mieri zbraňou.“
No a čo teraz? Prečo ho bodli? Obzerám sa okolo seba a vidím pracovné veci. Tričko a zadrbané montérky, na ktorých je logo jednej prevarenej fabriky s názvom Latter.
„Viete o tom, že Latter znamená po dánsky smiech?“
Obaja, vlastne aj Kamila sa na mňa nechápavo pozerajú.
Prstom im ukážem na tričko.
„Sú to ojebávači.“ povie chlapík a potom sa otočí k staršej žene. „Čo s nimi budeme robiť?“
„Premýšľam.“
S Kamilou si pozrieme do očí. A keďže ju nepoznám ani deň, ťažko povedať, čo sa mi snaží svojím pohľadom povedať.
„Keďže sa hráte na detektívov, chceme si vás najať,“ začala pani a zbraň položila na stôl.
„To asi nebude fungovať,“ ozve sa Kamila. „Niekto, buď vy dvaja alebo niekto, kto už ušiel tu bodol chlapa a vy dvaja ako podozriví si nás idete najať?“
Ja sa usmievam a prikyvujem hlavou. „Tak tak,to veru nebude fungovať.“
„Prosím ťa, prestaň sa ksichtiť ako debil,“vybehne na mňa ženská. „Dám vám zálohu 250€ a zbytok dostanete potom.“
„A čo ako chcete zistiť?“ ozvem sa.
„Kto, kde a prečo bodol môjho syna. A prečo, ten debil, išiel na bicykli na Ostrov.“
„Oukej, fajn. Môžte nám vrátiť mobily?“
Pustil som si diktafón a začal som sa pýtať rutinné otázky až na to, že Kamila mi stále do toho skákala. Kto, kurva, vôbec je, tá ženská.
Kamila sa zas do toho vloží: „Dajte nám nejaké mená, ktoré by podľa vás mohli niečo vedieť.“
Syn sa pozrie na matku a tá mierne prikývne hlavou. „Tak naša upratovačka-“
„-upratovačka? Vy máte upratovačku? Lebo to tu vyzerá, že…“
„Dlho tu nebola. Ale to je fuk. Píšte si. Volá sa Jana Kawerská. A býva na ulici Jána Halašu 37.“
Pozriem sa na Kamilu. „Ideme? Dúfam, že pani Jana nebude na nás mieriť zbraňou.“
Už vychádzame z domu, keď ma Kamila chytí za ruku a ťahá ma zas dnu. „Poprosíme si tu zálohu.“
Ostane ticho.
Dodám. „Tých dvestopäťdesiat eur, viete?“
„Áno, áno viem.“
Keď nám ich dávala v päťdesiatkách, modlil som sa aby boli pravé.
Ocitli sme sa vonku, mimo toho ich smradu. Vyfotil som si menovku na ich schránke a išli sme na Hasičskú ulicu.
Sedíme v autobuse číslo 1 a smerujeme na sídlisko Juh. Kamile, svojej parťáčke vravím, že navštívime pani Janu a potom si dáme voľno. „Pôjdeme na pivo a prediskutujeme, čo všetko sa nám udialo.“
S úsmevom na perách mi dopovie: „Môže byť.“
Vystupujeme na predkonečnej zastávke. Pri tom sídliskovom nákupnom centre. Od partáčky si vypýtam dvacku na cigarety. „Drobné ti vrátim, neboj sa.“ Kúpim si cigarety značky Camel, modré a v mäkkom obale. Ideme na ulicu Jána Halašu.
„Myslíš, že bude doma?“ opýta sa ma Kamila.
„Neviem. Ale mohla by byť a navyše už je dosť hodín na to, aby bola doma.“
„Aj máš plán ako sa dostaneme dnu.“
„Nie a ty?“
„Ja tiež nie. Mohol by niekto vychádzať zo vchodu.“
Zastavíme pred vchodom a nič. Zapálim si cigaretu, Kamila si tiež jednu vezme a čakáme. Pustím si audionahrávku, aby som si znova vypočul priezvisko našej pani Janky.
„To si si vážne nezapamätal?“
„Tak prepáč, ale bol som trošku pod stresom. Máš nejaký problém?“
„Nie, len… Poďme za ňou.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
20. 7.júla 2020 00:34
Som zvedavý, či niečo reálne zistia, abo to bude len falošná stopa!
Napíš svoj komentár